Pobudol som toho roku niekoľko sviatočných novembrových dní v Nitre, v Bratislave a v Prahe, na verejných i menej verejných akciách.
Bol to miestami zvláštny guláš revolty, subverzie, spomínania, výpadkov pamäti, hepeningu, eufórie, povinného kladenia vencov, mudrovania, nadávania,... aj obyčajného ničnerobenia v privátnom závetrí.
Po Novembri 89 sme sedávali s komunistami za guľatými stolmi. Vyjednávali sme odovzdanie moci bez násilia. To bolo v poriadku. Vzápätí sme však dopustili, aby novú moc infiltrovali. To v poriadku nebolo. Boli sme nadšení z práva slobodne sa rozprávať aj o témach, za čo predtým hrozili tvrdé postihy. To bolo fajn. V poslednom čase je však priestor verejnej diskusie otvorený aj pre nacistické a fašistické resentimenty. To v poriadku nie je! A čo si počať s deštruktívnou (napríklad ruskou) propagandou, ktorá je čistým podvraťáctvom, ale tvári sa ako dialóg?
S priateľom P. Z., ktorého považujem naozaj za intelektuálnu autoritu, máme dlhodobý spor o možnostiach a medziach dialógu. Myslí si, že som človek, ktorý to s tými možnosťami preháňa a medze prekračuje. Núti ma tým, aby som si opakovane kládol otázku: ako to vlastne je? Príklad: Je možný dialóg s ľuďmi, ktorí boli agentmi komunistickej tajnej polície, alebo komunistami? Myslím, že nie – ak fízlovskému alebo boľševickému diablovi v sebe slúžili evidentne aj po zmene režimu. Takýchto treba buď ignorovať, alebo ísť do konfliktu.
Sme však v drvivej väčšine ľudia s limitovaným vplyvom na politiku, o tej globálnej ani nehovoriac. Tak to jednoducho je. Aj v každodennom živote je však dostatok tém, kde je dialóg prejavom slabosti a strachu. Myslím situácie, keď nie reči, ale rázny čin je na mieste. O čom sa napríklad baviť s človekom, ktorý udáva, šíri konšpiračné teórie, etnickú, národnú, alebo náboženskú nenávisť? Nejde to! Je to iba hra na menšie zlo. To veľké sa nám pritom smeje. Pre mňa osobne je – hovorím o „domácom rybníku“ – Zeman, Konvička, Okamura... Fico, Kotleba, ... a ich suita, jednoducho za hranicou možností a medzí dialógu. Stačí, keď ich vo svojich verejných vystúpeniach opakovane a monologicky atakujem. Možno v bludnej nádeji, že tým cizelujem vlastné postoje, alebo aspoň imunitu voči úzkosti, ktorú okolo seba šíria.
Občas sa však stane neuveriteľné: nadviažem dialóg s človekom, ktorý neobýva môj svet. Je dobré vedieť, aký je, a je dobré dúfať, že tam, kde sa ľudia rozprávajú, je menšie riziko otvoreného konfliktu a násilia.
Písané pre Denník N
Po Novembri 89 sme sedávali s komunistami za guľatými stolmi. Vyjednávali sme odovzdanie moci bez násilia. To bolo v poriadku. Vzápätí sme však dopustili, aby novú moc infiltrovali. To v poriadku nebolo. Boli sme nadšení z práva slobodne sa rozprávať aj o témach, za čo predtým hrozili tvrdé postihy. To bolo fajn. V poslednom čase je však priestor verejnej diskusie otvorený aj pre nacistické a fašistické resentimenty. To v poriadku nie je! A čo si počať s deštruktívnou (napríklad ruskou) propagandou, ktorá je čistým podvraťáctvom, ale tvári sa ako dialóg?
S priateľom P. Z., ktorého považujem naozaj za intelektuálnu autoritu, máme dlhodobý spor o možnostiach a medziach dialógu. Myslí si, že som človek, ktorý to s tými možnosťami preháňa a medze prekračuje. Núti ma tým, aby som si opakovane kládol otázku: ako to vlastne je? Príklad: Je možný dialóg s ľuďmi, ktorí boli agentmi komunistickej tajnej polície, alebo komunistami? Myslím, že nie – ak fízlovskému alebo boľševickému diablovi v sebe slúžili evidentne aj po zmene režimu. Takýchto treba buď ignorovať, alebo ísť do konfliktu.
Sme však v drvivej väčšine ľudia s limitovaným vplyvom na politiku, o tej globálnej ani nehovoriac. Tak to jednoducho je. Aj v každodennom živote je však dostatok tém, kde je dialóg prejavom slabosti a strachu. Myslím situácie, keď nie reči, ale rázny čin je na mieste. O čom sa napríklad baviť s človekom, ktorý udáva, šíri konšpiračné teórie, etnickú, národnú, alebo náboženskú nenávisť? Nejde to! Je to iba hra na menšie zlo. To veľké sa nám pritom smeje. Pre mňa osobne je – hovorím o „domácom rybníku“ – Zeman, Konvička, Okamura... Fico, Kotleba, ... a ich suita, jednoducho za hranicou možností a medzí dialógu. Stačí, keď ich vo svojich verejných vystúpeniach opakovane a monologicky atakujem. Možno v bludnej nádeji, že tým cizelujem vlastné postoje, alebo aspoň imunitu voči úzkosti, ktorú okolo seba šíria.
Občas sa však stane neuveriteľné: nadviažem dialóg s človekom, ktorý neobýva môj svet. Je dobré vedieť, aký je, a je dobré dúfať, že tam, kde sa ľudia rozprávajú, je menšie riziko otvoreného konfliktu a násilia.
Písané pre Denník N