Vojnová Slovenská republika (tá fašistická), Československo, Československá socialistická republika (presnejšie: komunistická), Česká a Slovenská federatívna republika, Slovenská republika, Česká republika.
Možno som názov niektorého zo štátov, v ktorých žili a umierali moji starí rodičia, rodičia a žijeme s našimi deťmi a vnúčatami, pomotal. Skutočne som si však nestihol k žiadnemu z nich vybudovať pozitívny emocionálny vzťah. Azda s výnimkou toho predposledného (ponovembrového) a posledného, kde som imigrantom. Jednoducho chápem štát ako servisnú inštitúciu. Nech funguje! Ak má súčasne príjemný dizajn, je to bonus navyše.
V poslednom čase však svoj postoj k štátu prehodnocujem a nie je to len preto, že za kritické frflanie dnes nehrozí šikana. Motívom k zásadnej zmene postoja sú udalosti z 13. 11. 2015 v Paríži. Štát som aj ja! Je to aj moje súdnictvo, polícia, armáda..., aj moje štátne podniky, školy..., a aj na to, aby fungovali volím (a platím) politikov. Svoju spokojnosť, alebo nespokojnosť, ventilujem verejne. Občas pritom dostávam na frak (napríklad: nechcel som Zemana za prezidenta, vadí mi ruská subverzia a antiamerikanizmus...), ale sú to prehry bez poničených životov.
Existujú však situácie, keď delegovanie kompetencií, právomocí a moci nestačí. Napríklad, som si istý, že Islamský štát je možné poraziť iba silou, na jeho území a s obeťami. Som si istý, že to nepôjde bez spoločnej akcie protiteroristickej koalície. Taktiež nepochybujem, že podstatnou príčinou korupcie je prepojenie politiky a ekonomiky a že financovanie politických strán z príspevkov ich členov je krok správnym smerom (prečo by som si mal zo svojich daní platiť napríklad komunistov?!), alebo, že občianska spoločnosť nemá a nesmie byť závislá na štátnych financiách a kuratele štátu, ale na osobnej voľbe a osobnej iniciatíve občanov, ktorých čosi trápi a štve.
Tepať do spoločenských problémov je dobre – ak nasleduje čin. Pre štát, o ktorom viem, že je môj aj naozaj, som ochotný spraviť kadečo, vrátane obetí, a nepotrebujem k tomu národovecké tliachanie, chodiť so susedom do rovnakého svätostánku, či nebodaj adorovať bielu farbu pleti. Keď dôjde na lámanie chleba, budeme sa navzájom lustrovať v akcii.
Písané pre Denník N
V poslednom čase však svoj postoj k štátu prehodnocujem a nie je to len preto, že za kritické frflanie dnes nehrozí šikana. Motívom k zásadnej zmene postoja sú udalosti z 13. 11. 2015 v Paríži. Štát som aj ja! Je to aj moje súdnictvo, polícia, armáda..., aj moje štátne podniky, školy..., a aj na to, aby fungovali volím (a platím) politikov. Svoju spokojnosť, alebo nespokojnosť, ventilujem verejne. Občas pritom dostávam na frak (napríklad: nechcel som Zemana za prezidenta, vadí mi ruská subverzia a antiamerikanizmus...), ale sú to prehry bez poničených životov.
Existujú však situácie, keď delegovanie kompetencií, právomocí a moci nestačí. Napríklad, som si istý, že Islamský štát je možné poraziť iba silou, na jeho území a s obeťami. Som si istý, že to nepôjde bez spoločnej akcie protiteroristickej koalície. Taktiež nepochybujem, že podstatnou príčinou korupcie je prepojenie politiky a ekonomiky a že financovanie politických strán z príspevkov ich členov je krok správnym smerom (prečo by som si mal zo svojich daní platiť napríklad komunistov?!), alebo, že občianska spoločnosť nemá a nesmie byť závislá na štátnych financiách a kuratele štátu, ale na osobnej voľbe a osobnej iniciatíve občanov, ktorých čosi trápi a štve.
Tepať do spoločenských problémov je dobre – ak nasleduje čin. Pre štát, o ktorom viem, že je môj aj naozaj, som ochotný spraviť kadečo, vrátane obetí, a nepotrebujem k tomu národovecké tliachanie, chodiť so susedom do rovnakého svätostánku, či nebodaj adorovať bielu farbu pleti. Keď dôjde na lámanie chleba, budeme sa navzájom lustrovať v akcii.
Písané pre Denník N