V decembri 1987 sme so sociológom Palom Fričom opublikovali v medzinárodnom žurnále Futures jeden text.
Bol o problémovo orientovanom participatívnom prognózovaní (http://www.fedorgal.cz/problem-oriented-participative-forecasting.html). Používali sme pre náš koncept značku POPP. Naozaj sa nám vtedy zdalo, že neexistuje iná cesta riešenia spoločenských problémov ako dialóg expertov, politikov a ostatnej zainteresovanej verejnosti. Dialóg koncentrovaný na odstraňovanie rizík a nachádzanie rozvojových šancí. November 89 nám vtedy pripadal ako požehnanie priam z nebies.
Dnes žijeme obaja v Prahe, Palo sa venuje vede a ja publicistike. Občas si zájdeme do krčmy pohovoriť. Posledne to bolo, keď Palo dokončil knihu o tom, ako sa z občianskych aktivistov (korenia občianskej spoločnosti) stávajú „profesionáli“ závislí na mzde. Dostali sme sa aj k našej starej POPP. Ani dnes niet inej cesty, povedal Palo. Akurát vtedy bol problém nájsť zopár ľudí, ochotných vstúpiť do konfrontácie s komunistickou mocou. Dnes je verejný priestor plný verbálneho smogu, egocentrických jednotlivcov, neprehľadných záujmov. Čo s tým?
Je fajn, že človek nemusí byť rovno hrdina, aby mohol participovať na riešení spoločenských problémov. Fandím napríklad českým egyptológom okolo Miroslava Bártu, ktorí spolu s odborníkmi z mnohých disciplín našli cestu až do predsálí výkonnej moci, aby tam predkladali svoje vízie. Ich práce o kolapsoch a regenerácii civilizácií sú populárne, inšpiratívne a rešpektované . Klobúk dolu pred ľuďmi, akými sú napríklad Ivan Gabal, ktorí sa predrali z akademických lavíc až k lídrovským pozíciám v českej politike a odvádzajú tam dobrú robotu.
Globálna aréna sa dnes otriasa na mnohých miestach - v Iraku, Iráne, Sýrii, Jordánsku, na Ukrajine, v Bangladéši, v Rusku, v Izraeli... a aj po trasách migračných a utečeneckých vĺn. Naša časť Európy je ešte stále skvelé miesto pre život. Cesta do hrobu však býva vykolíkovaná aj trablami. Mnohé z nich majú charakter spoločenských problémov. Optika, ktorú použijeme pre navigáciu je – ak máme to šťastie a žijeme v liberálnej demokracii – vec individuálnej voľby. Napríklad ja som si kedysi vybral POPP. Tie okuliare mi vcelku vyhovujú. Poznám takých ktorí si vybrali inú cestu – pomenovanú po nejakom náboženstve, politickej ideológii, guruovi... Veď je to jedno, pokiaľ si pritom nedávame po papuli. Že by aj toto bol odkaz 17. 11. 89?
P9sané pre Denník N
Dnes žijeme obaja v Prahe, Palo sa venuje vede a ja publicistike. Občas si zájdeme do krčmy pohovoriť. Posledne to bolo, keď Palo dokončil knihu o tom, ako sa z občianskych aktivistov (korenia občianskej spoločnosti) stávajú „profesionáli“ závislí na mzde. Dostali sme sa aj k našej starej POPP. Ani dnes niet inej cesty, povedal Palo. Akurát vtedy bol problém nájsť zopár ľudí, ochotných vstúpiť do konfrontácie s komunistickou mocou. Dnes je verejný priestor plný verbálneho smogu, egocentrických jednotlivcov, neprehľadných záujmov. Čo s tým?
Je fajn, že človek nemusí byť rovno hrdina, aby mohol participovať na riešení spoločenských problémov. Fandím napríklad českým egyptológom okolo Miroslava Bártu, ktorí spolu s odborníkmi z mnohých disciplín našli cestu až do predsálí výkonnej moci, aby tam predkladali svoje vízie. Ich práce o kolapsoch a regenerácii civilizácií sú populárne, inšpiratívne a rešpektované . Klobúk dolu pred ľuďmi, akými sú napríklad Ivan Gabal, ktorí sa predrali z akademických lavíc až k lídrovským pozíciám v českej politike a odvádzajú tam dobrú robotu.
Globálna aréna sa dnes otriasa na mnohých miestach - v Iraku, Iráne, Sýrii, Jordánsku, na Ukrajine, v Bangladéši, v Rusku, v Izraeli... a aj po trasách migračných a utečeneckých vĺn. Naša časť Európy je ešte stále skvelé miesto pre život. Cesta do hrobu však býva vykolíkovaná aj trablami. Mnohé z nich majú charakter spoločenských problémov. Optika, ktorú použijeme pre navigáciu je – ak máme to šťastie a žijeme v liberálnej demokracii – vec individuálnej voľby. Napríklad ja som si kedysi vybral POPP. Tie okuliare mi vcelku vyhovujú. Poznám takých ktorí si vybrali inú cestu – pomenovanú po nejakom náboženstve, politickej ideológii, guruovi... Veď je to jedno, pokiaľ si pritom nedávame po papuli. Že by aj toto bol odkaz 17. 11. 89?
P9sané pre Denník N