Nedávno som si vymenil s priateľom, psychiatrom Petrom PÖthem takéto e-maily:
FG: Čítam desivú knihu: Doba z druhej ruky od Svetlany Alexijevičovej. S podtitulom Koniec červeného človeka. Ak platí teória prenosu, tak Rusi sú kompletne poškodená populácia.
PP: S Rusmi je to asi zaujimavý experiment. Sú nadohľad Európanom, ale nie sú Európania. Akoby boli zvláštny svetadiel.
FG: Útlak, bieda, vodka, indoktrinácia… a skvelá literatúra, filozofia… Ako keby ludia potrebovali k rozmachu ťaživé životné podmienky. Žeby permanentný tlak podporoval kreativitu, a pohodlie opak? To by mohlo dať teórii prenosu zvláštny nádych.
PP: Ano. Takto to je. Putin im zaistil nejaké základné potreby, a oni zapredali širokú ruskú dušu?
FG: Nedal, Peťo. Väčšina žije v núdzi. Dal im ilúziu, že sú súčasťou veľkého RUSKA. A ukázal prstom na nepriateľa.
PP: Tak opakujú svoju históriu. Podstata traumy je opakovanie.
Alexejevičová nezaťažuje rozprávanie ľudí vlastnými interpretáciami. Je sentimentálne rozcítené (za Sovietskeho zväzu sme všetci boli rovnakí, rozprávali sme jedným jazykom…), desivé (z lágrov sa vracali, keď sa vracali, trosky), zmätené (nerozumiem tomuto novému svetu), smutné, tragické, bolestné. Koniec červeného muža je krvavý, rovnako ako boli krvavé jeho dejiny. Z tej skrumáže rozmanitých osobných zážitkov a emócií preniká na povrch strašlivý fakt: veď tí ľudia sú traumatizovaní desaťročia! Máme pred sebou naozaj krvavú zem a postihnutú populáciu. Zem, ktorá ašpiruje na rolu veľmoci, a populáciu, ktorá vlastní a obsluhuje zbrane hromadného ničenia.
Mali sme šťastie a nežijeme v natoľko krvavej zemi s natoľko postihnutým obyvateľstvom. Vďaka informačnej globalizácii môžeme namiesto riešenia vlastných problémov pohodlne riešiť problémy iných ľudí, krajín či kultúr. A veriť, že ich skutočne riešime – od utečencov, ktorí tu nie sú, Maďarov či Židov, ktorých nepoznáme, ruskú dušu, islamské náboženstvo, americkú kriminalitu, Sýriu… deti pani Michalákovej kdesi v Nórsku.
Treba však súčasne dúfať, že popri nezáväzných rečiach existujú (na všetkých úrovniach spoločenskej hierarchie) aj ľudia s ochotou, schopnosťou a možnosťou konať aj proti väčšinovému názoru. Inak by bola demokracia dlhodobo neudržateľný stav spoločnosti. Potrebujeme autority. Autority, za ktorými cítiť silu a súčasne akúsi rodičovskú láskavosť (!) – neboj, aj ty si ja. To oni formujú podobu demokracie: pozitívne, alebo negatívne.
Neoplývam optimizmom, čo je, myslím, pre udržateľnosť akej-takej budúcnosti patričný postoj.
Písané pre Denník N.
FG: Čítam desivú knihu: Doba z druhej ruky od Svetlany Alexijevičovej. S podtitulom Koniec červeného človeka. Ak platí teória prenosu, tak Rusi sú kompletne poškodená populácia.
PP: S Rusmi je to asi zaujimavý experiment. Sú nadohľad Európanom, ale nie sú Európania. Akoby boli zvláštny svetadiel.
FG: Útlak, bieda, vodka, indoktrinácia… a skvelá literatúra, filozofia… Ako keby ludia potrebovali k rozmachu ťaživé životné podmienky. Žeby permanentný tlak podporoval kreativitu, a pohodlie opak? To by mohlo dať teórii prenosu zvláštny nádych.
PP: Ano. Takto to je. Putin im zaistil nejaké základné potreby, a oni zapredali širokú ruskú dušu?
FG: Nedal, Peťo. Väčšina žije v núdzi. Dal im ilúziu, že sú súčasťou veľkého RUSKA. A ukázal prstom na nepriateľa.
PP: Tak opakujú svoju históriu. Podstata traumy je opakovanie.
Alexejevičová nezaťažuje rozprávanie ľudí vlastnými interpretáciami. Je sentimentálne rozcítené (za Sovietskeho zväzu sme všetci boli rovnakí, rozprávali sme jedným jazykom…), desivé (z lágrov sa vracali, keď sa vracali, trosky), zmätené (nerozumiem tomuto novému svetu), smutné, tragické, bolestné. Koniec červeného muža je krvavý, rovnako ako boli krvavé jeho dejiny. Z tej skrumáže rozmanitých osobných zážitkov a emócií preniká na povrch strašlivý fakt: veď tí ľudia sú traumatizovaní desaťročia! Máme pred sebou naozaj krvavú zem a postihnutú populáciu. Zem, ktorá ašpiruje na rolu veľmoci, a populáciu, ktorá vlastní a obsluhuje zbrane hromadného ničenia.
Mali sme šťastie a nežijeme v natoľko krvavej zemi s natoľko postihnutým obyvateľstvom. Vďaka informačnej globalizácii môžeme namiesto riešenia vlastných problémov pohodlne riešiť problémy iných ľudí, krajín či kultúr. A veriť, že ich skutočne riešime – od utečencov, ktorí tu nie sú, Maďarov či Židov, ktorých nepoznáme, ruskú dušu, islamské náboženstvo, americkú kriminalitu, Sýriu… deti pani Michalákovej kdesi v Nórsku.
Treba však súčasne dúfať, že popri nezáväzných rečiach existujú (na všetkých úrovniach spoločenskej hierarchie) aj ľudia s ochotou, schopnosťou a možnosťou konať aj proti väčšinovému názoru. Inak by bola demokracia dlhodobo neudržateľný stav spoločnosti. Potrebujeme autority. Autority, za ktorými cítiť silu a súčasne akúsi rodičovskú láskavosť (!) – neboj, aj ty si ja. To oni formujú podobu demokracie: pozitívne, alebo negatívne.
Neoplývam optimizmom, čo je, myslím, pre udržateľnosť akej-takej budúcnosti patričný postoj.
Písané pre Denník N.