Je to zvláštne, ale pokiaľ som žil za ostnatými drôtmi, ani mi to neprišlo.
Bude to ako s tými zvieratkami v ZOO, ak sa tam narodili. Majú zabezpečené jedlo, pitie a strechu nad hlavou. Ani ich nenapadne protestovať, búriť sa, zdrhať do neznáma. Alebo s tou platónskou jaskyňou – keď ľudia po prvý krát vyšli na svetlo božie, neverili vlastným očiam. Čo to je?, žasli.
Téma múrov a plotov sa v mojom živote objavila naplno až za demokracie, keď padla železná opona, berlínsky múr. Oddelené rómske getá, ostrahy v satelitoch okolo veľkých miest, atď. akosi vyčnievali v novej realite bez hraníc. Naposledy ten žiletkový plot proti migrantom na maďarských hraniciach.
Bude to asi tak, že existujú dobré a zlé ploty, múry... Líšime sa od seba navzájom hlavne tým, že nie všetci hodnotím nejaký konkrétny múr či plot rovnako. Napríklad ja považujem ten maďarský žiletkový za zlý. Tlačia sa naň aj deti, ženy, starí ľudia. Niektorí, aj takí, ktorých si vážim, majú iný názor.
Za dobrý považujem plot na svojej záhrade. Dáva mi pocit súkromia. Svojím spôsobom je dobrá aj ostraha v našom satelitnom mestečku. Dáva mi pocit bezpečia. A sme doma vo svete paradoxov. Ako povedal v knihe Komunita Zigmunt Bauman – sú getá, ktoré majú pre tam žijúcich komplikovaný východ (napríklad tie romské), a iné, ktoré majú zase komplikovaný vchod (napríklad to naše). Správne položená otázka, aj ohľadne toho žiletkového, znie: Akú EÚ chceme? Aký domov?
Existuje však aj iný pohľad na ploty a múry. Josef Císařovský (môj blízky kamarát), svojho času namaľoval sériu obrazov s názvom Zdi hostounské. Bolo to o tom, ako na jeho rodnej dedine v posledných desaťročiach vyrástli vysoké múry medzi domami. A oni fakt vyrástli – bol som tam. Obrazy sú metaforou na múry, ktoré medzičasom vyrástli v našich mysliach a srdciach. Možno je ten maďarský múr iba symbolom múru, ktorý skôr či neskôr vyrastie aj na hraniciach Schengenu.
No nič, toto je mimo mňa. S tým plotom vo mne by som však mal čosi spraviť. Umŕtvuje. To slovo mi pripomína príbeh jedného budhistického mnícha. Pri potulkách Franccúzskom mu žena, keď šli popri cintoríne, povedala: „Aké nádherné domy majú tí ich mŕtvi!“ On na to: „Tí ich živí mŕtvi majú ešte krajšie.“
Písané pre Denník N
Téma múrov a plotov sa v mojom živote objavila naplno až za demokracie, keď padla železná opona, berlínsky múr. Oddelené rómske getá, ostrahy v satelitoch okolo veľkých miest, atď. akosi vyčnievali v novej realite bez hraníc. Naposledy ten žiletkový plot proti migrantom na maďarských hraniciach.
Bude to asi tak, že existujú dobré a zlé ploty, múry... Líšime sa od seba navzájom hlavne tým, že nie všetci hodnotím nejaký konkrétny múr či plot rovnako. Napríklad ja považujem ten maďarský žiletkový za zlý. Tlačia sa naň aj deti, ženy, starí ľudia. Niektorí, aj takí, ktorých si vážim, majú iný názor.
Za dobrý považujem plot na svojej záhrade. Dáva mi pocit súkromia. Svojím spôsobom je dobrá aj ostraha v našom satelitnom mestečku. Dáva mi pocit bezpečia. A sme doma vo svete paradoxov. Ako povedal v knihe Komunita Zigmunt Bauman – sú getá, ktoré majú pre tam žijúcich komplikovaný východ (napríklad tie romské), a iné, ktoré majú zase komplikovaný vchod (napríklad to naše). Správne položená otázka, aj ohľadne toho žiletkového, znie: Akú EÚ chceme? Aký domov?
Existuje však aj iný pohľad na ploty a múry. Josef Císařovský (môj blízky kamarát), svojho času namaľoval sériu obrazov s názvom Zdi hostounské. Bolo to o tom, ako na jeho rodnej dedine v posledných desaťročiach vyrástli vysoké múry medzi domami. A oni fakt vyrástli – bol som tam. Obrazy sú metaforou na múry, ktoré medzičasom vyrástli v našich mysliach a srdciach. Možno je ten maďarský múr iba symbolom múru, ktorý skôr či neskôr vyrastie aj na hraniciach Schengenu.
No nič, toto je mimo mňa. S tým plotom vo mne by som však mal čosi spraviť. Umŕtvuje. To slovo mi pripomína príbeh jedného budhistického mnícha. Pri potulkách Franccúzskom mu žena, keď šli popri cintoríne, povedala: „Aké nádherné domy majú tí ich mŕtvi!“ On na to: „Tí ich živí mŕtvi majú ešte krajšie.“
Písané pre Denník N