Človek sa naozaj musí vzniesť až kamsi do duchovného nekonečna, aby zoči-voči idey živého Vesmíru uveril, že každučká udalosť, príbeh, čin zanecháva stopu.
Musí byť tiež trochu praštený iluzionista, aby uveril, že všetky tie monumenty oslavujúce hrdinov a hrdinstvá našich dejín, sú tým, čím by radi boli – kolektívnou pamäťou. A musí sa prepadnúť až na dno vlastnej empatie, aby videl za sochami, budovami, pamätnými doskami, mohylami… bezmenné telá obetí, vzopätia jednotlivcov a dejín.
Na Svätoplukovom koňovi pod Bratislavským hradom vidím predovšetkým mohutné gule a okázalé gesto ficovskej moci. Napokon, i ten Hrad je iba symbol zašlej moci. Dávno zašlej, a komunistickými papalášmi stokrát opľutej, či zneužitej. Alebo tá veľkovýkrmňa prasiat na mieste českého koncentračného tábora v Letoch u Písku. Výsmech pamäti, vrátane toho kameňa, u ktorého sa schádzajú dnešní papaláši, aby každoročne akože uctili pamiatku na rómsky holocaust.
Choďte do Birkenau! Skúste chvíľu postáť v baráku, kam si chodili väzni za dve minúty odbaviť jednu i druhú potrebu, a skúste sa vcítiť. Plynové komory, pece krematórií… Pamätníky? A tí Stalinovia a Leninovia, ktorých stavajú a rúcajú a opäť stavajú, aby ich zase raz zrútili. Tiež pamätníky? Priesečníky všetkej tej absurdity, ktorej hovoríme dejiny, a ktorú najčastejšie stelesňujú monumentálni devianti a deviácie ich nemilosrdného pochodu časom. Pamätníky!
Terezín. Miesto, kde si pri istých výročiach niektorí z politikov spravia selfies rovno počas pietného aktu. Tie baráky v Birkenau, kde som nedávno videl mladé Japonky, fotili sa na pričniach, kde kedysi strádala Ilonka – sestra mojej mamky. Pri jednom takom si toho roku zarečnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky. Tej republiky, ktorá má za ušami Tisa, Mečiara..., ten veľvyslanec, ktorý ešte nedávno trepal o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Uff!
Čo nevidieť si opäť budeme pripomínať výročie udalostí z Novembra 1989. Žijúcich pamätníkov sú ešte stále milióny. Ich spomienky sú telesné a rozmanité od rozprávača k rozprávačovi. Prenášajú ich na generáciu svojich detí – pestré panoptikum, roztrúsená pamäť. Snáď sa raz nájde ktosi, kto vztýči ozajstný pamätník. O pol noci, bez výberového konania, bez súhlasu príslušného úradu, s niekoľkými blízkymi. A trebárs s cigaretkou, vínom, pivom.
Pieta, prázdne gesto, memento – slová, ktoré charakterizujú vzťah pamäti a pamätníkov. Ponuka je veľká, výber individuálny. Pamätám na časy, keď individuálny nebol. Moje vnúčatá už nie. Bodaj by to tak ostalo.
Písané pre Denník N
Na Svätoplukovom koňovi pod Bratislavským hradom vidím predovšetkým mohutné gule a okázalé gesto ficovskej moci. Napokon, i ten Hrad je iba symbol zašlej moci. Dávno zašlej, a komunistickými papalášmi stokrát opľutej, či zneužitej. Alebo tá veľkovýkrmňa prasiat na mieste českého koncentračného tábora v Letoch u Písku. Výsmech pamäti, vrátane toho kameňa, u ktorého sa schádzajú dnešní papaláši, aby každoročne akože uctili pamiatku na rómsky holocaust.
Choďte do Birkenau! Skúste chvíľu postáť v baráku, kam si chodili väzni za dve minúty odbaviť jednu i druhú potrebu, a skúste sa vcítiť. Plynové komory, pece krematórií… Pamätníky? A tí Stalinovia a Leninovia, ktorých stavajú a rúcajú a opäť stavajú, aby ich zase raz zrútili. Tiež pamätníky? Priesečníky všetkej tej absurdity, ktorej hovoríme dejiny, a ktorú najčastejšie stelesňujú monumentálni devianti a deviácie ich nemilosrdného pochodu časom. Pamätníky!
Terezín. Miesto, kde si pri istých výročiach niektorí z politikov spravia selfies rovno počas pietného aktu. Tie baráky v Birkenau, kde som nedávno videl mladé Japonky, fotili sa na pričniach, kde kedysi strádala Ilonka – sestra mojej mamky. Pri jednom takom si toho roku zarečnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky. Tej republiky, ktorá má za ušami Tisa, Mečiara..., ten veľvyslanec, ktorý ešte nedávno trepal o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Uff!
Čo nevidieť si opäť budeme pripomínať výročie udalostí z Novembra 1989. Žijúcich pamätníkov sú ešte stále milióny. Ich spomienky sú telesné a rozmanité od rozprávača k rozprávačovi. Prenášajú ich na generáciu svojich detí – pestré panoptikum, roztrúsená pamäť. Snáď sa raz nájde ktosi, kto vztýči ozajstný pamätník. O pol noci, bez výberového konania, bez súhlasu príslušného úradu, s niekoľkými blízkymi. A trebárs s cigaretkou, vínom, pivom.
Pieta, prázdne gesto, memento – slová, ktoré charakterizujú vzťah pamäti a pamätníkov. Ponuka je veľká, výber individuálny. Pamätám na časy, keď individuálny nebol. Moje vnúčatá už nie. Bodaj by to tak ostalo.
Písané pre Denník N