Nedávno som komunitke priateľov, do spoločnej diskusie, adresoval takýto mail: „Včera sa vrátil od maďarských hraníc kamarát, lekár, ktorý šiel na víkend poskytovať veci a lekársku pomoc na maďarské hranice. Tvrdí, že situácia má charakter prírodného živlu a nevidí žiadne riešenie. Žiadne! Tvrdí však súčasne, že čo tí ľudia potrebujú predovšetkým, je láskavosť a súcit, a že práve týchto emócií sa im dostáva výhradne od dobrovoľníkov. Naše inštitúcie sa k nim chovajú ako hovädá. Však nič, raz nám to vrátia. A pritom ani láskavosť ani súcit nestoja prachy.“
Náš civilizačný okruh, ak sa dá ešte použiť tento pojem, čelí v poslednom štvrťstoročí pravdepodobne týmto výzvam (zoznam som spisoval z voleja – určite sa dá doplniť o ďalšie):
Transatlantický hospodársky a bezpečnostný zväzok hľadá udržateľnú stratégiu.
Máme nutkanie šíriť demokraciu a koncept ľudských práv na globálnom teritóriu.
Zmeny klímy a problémy s neobnoviteľnými zdrojmi naberajú na obrátkach.
Pokusy o vytvorenie štátu na území iných štátov (Rusko, ISIS...) sú reálnou hrozbou.
Migračné vlny z nestabilných, vojnou zasiahnutých a chudobných častí sveta.
Demografia (nepriama úmera medzi natalitou a hmotným životným štandardom).
Tieto témy sú vzájomne previazané. Aj krátkodobé prognózy sú problémom. Otázka znie: Ako sa správať? Aké sú možnosti takzvaného obyčajného človeka prispievať k ich riešeniu?
Iná bude odpoveď človeka vedy, pedagóga, verejného intelektuála, politika... a iná „človeka od lopaty“, čo naozaj nemyslím pejoratívne, ale skôr metaforicky.
Mnohí si už vyskúšali kadečo – od podpisovania petícií, cez účasť na všakovakých internetových diskusiách, zbierkach ... až po verejné vystúpenia či osobnú misiu na dobročinných akciách kdesi na maďarsko-srbských hraniciach. Odpoveď je – ako vždy – rýdzo osobná. Jej zmysluplné imperatívy sú: správať sa lojálne k vlastnému civilizačnému okruhu, veriť v dialóg a konsenzus, správať sa voči prírode a prostrediu pokorne, vnímať vonkajšie ohrozenia ako výzvu k ochote brániť sa silou, správať sa k migrantom láskavo a súcitne, čo neznamená bláznivo, pestovať komunitárny a rodinný život.
Ak väčšinovo – pretože hajzlov je medzi nami, ako dúfam, menšina – nezvládneme veci tak jednoduché, potom stojí za úvahu aj premýšľanie o tom, že civilizácie, ktoré ignorovali svoje životné výzvy, patria do minulosti. Žiadna novinka ani tragédia, iba dejinný fakt.
Písané pre Denník N
Náš civilizačný okruh, ak sa dá ešte použiť tento pojem, čelí v poslednom štvrťstoročí pravdepodobne týmto výzvam (zoznam som spisoval z voleja – určite sa dá doplniť o ďalšie):
Transatlantický hospodársky a bezpečnostný zväzok hľadá udržateľnú stratégiu.
Máme nutkanie šíriť demokraciu a koncept ľudských práv na globálnom teritóriu.
Zmeny klímy a problémy s neobnoviteľnými zdrojmi naberajú na obrátkach.
Pokusy o vytvorenie štátu na území iných štátov (Rusko, ISIS...) sú reálnou hrozbou.
Migračné vlny z nestabilných, vojnou zasiahnutých a chudobných častí sveta.
Demografia (nepriama úmera medzi natalitou a hmotným životným štandardom).
Tieto témy sú vzájomne previazané. Aj krátkodobé prognózy sú problémom. Otázka znie: Ako sa správať? Aké sú možnosti takzvaného obyčajného človeka prispievať k ich riešeniu?
Iná bude odpoveď človeka vedy, pedagóga, verejného intelektuála, politika... a iná „človeka od lopaty“, čo naozaj nemyslím pejoratívne, ale skôr metaforicky.
Mnohí si už vyskúšali kadečo – od podpisovania petícií, cez účasť na všakovakých internetových diskusiách, zbierkach ... až po verejné vystúpenia či osobnú misiu na dobročinných akciách kdesi na maďarsko-srbských hraniciach. Odpoveď je – ako vždy – rýdzo osobná. Jej zmysluplné imperatívy sú: správať sa lojálne k vlastnému civilizačnému okruhu, veriť v dialóg a konsenzus, správať sa voči prírode a prostrediu pokorne, vnímať vonkajšie ohrozenia ako výzvu k ochote brániť sa silou, správať sa k migrantom láskavo a súcitne, čo neznamená bláznivo, pestovať komunitárny a rodinný život.
Ak väčšinovo – pretože hajzlov je medzi nami, ako dúfam, menšina – nezvládneme veci tak jednoduché, potom stojí za úvahu aj premýšľanie o tom, že civilizácie, ktoré ignorovali svoje životné výzvy, patria do minulosti. Žiadna novinka ani tragédia, iba dejinný fakt.
Písané pre Denník N