bol druhý pochod z Auschwitzu do Žiliny, po stopách Rudolfa Vrbu s Alfredom Wetzlerom, ktorí v apríli 1944, s nasadením vlastných životov, utiekli aby dali svetu správu o tom, čo sa tam deje.
Pochodu sa zúčastnili ľudia zo siedmich krajín – z Maďarska, Anglie, USA, Kanady, Poľska, Slovenska, Českej republiky. Dohromady cez stovku ľudí – trikrát viac ako vlani.
Jedna z účastníčok sa mi cestou zverila: „Nechápem, čo majú ľudia proti židom. Nechápem, prečo im pripisujú aroganciu, nadradenosť, vyvolenosť... a pritom ste normálni ľudia. Čo s tým?“. „Kráčaš s nami touto cestou už šesť dní. Porozprávaj im o tejto svojej skúsenosti a priveď ich zopár o rok so sebou“, povedal som jej. Toľko konkrétne k tohoročnému pochodu. A teraz trochu obecnejšie:
Nebol to pietný pochod venovaný dvom konkrétnym hrdinom (a mnohým bezmenným). Bol aj pre tých, ktorí dnes utekajú pred vojnou a biedou, umierajú. Hlavne však pre tých, ktorí sú mentálnymi sestrami a bratmi Vrbu s Wetzlerom na teritóiu Islamského štátu, v severnej Afrike, na Ukrajine, v Putinovom Rusku a inde. Pre tých, ktorí si to rozdávajú so zlom.
Žijeme vo vojne a znova sa začíname deliť na vinníkov, obete, aktívnych občanov, pasívnych svedkov a ľahostajných čumilov. Mier si musíme zaslúžiť. Každý za seba a každý kam až dosiahne vo svojom súkromnom a profesionálnom živote. Rola akcií podobných, ako bol Memoriál Vrbu a Wetzlera, nemá a nemôže zmeniť svet. Môže však zmeniť svojich účastníkov. Málo?
Osobne som na pochode stretol jediného nepriateľa – vlastné telo. V sedemdesiatke je to asi normálka. Budúci rok sa vyhnem strmým kopcom. To už nás bude minimálne trikrát viac ako tento rok. Pôjde však zase len o hru (všetkým, ktorí prežili koncentračné tábory, a tým, ktorí v nich prišli o blízkych, tiež aj tým, ktorí majú patričnú senzitivitu, sa za to slovo ospravedlňujem), simuláciu situácie, v ktorej pôjde o život. Hovorme tomu pokojne – príprava na reálny zápas o slobodu, ktorá nikdy nebola, nie je a nebude manou z neba.
Po návrate z pochodu ma doma čakala správa o tom, že na rakúsko – slovenských hraniciach našla polícia zamknuté auto a v ňom sedemdesiatjeden udusených utečencov. Medzi nimi ženy a deti. Okamžite sa mi vybavila podobná situácia z čias, keď ešte v Birkenau fungovali plynové komory. Aj tam boli ženy a deti, aj ony sa dusili pomaly, v desivých mukách.
Písané pre Denník N
Jedna z účastníčok sa mi cestou zverila: „Nechápem, čo majú ľudia proti židom. Nechápem, prečo im pripisujú aroganciu, nadradenosť, vyvolenosť... a pritom ste normálni ľudia. Čo s tým?“. „Kráčaš s nami touto cestou už šesť dní. Porozprávaj im o tejto svojej skúsenosti a priveď ich zopár o rok so sebou“, povedal som jej. Toľko konkrétne k tohoročnému pochodu. A teraz trochu obecnejšie:
Nebol to pietný pochod venovaný dvom konkrétnym hrdinom (a mnohým bezmenným). Bol aj pre tých, ktorí dnes utekajú pred vojnou a biedou, umierajú. Hlavne však pre tých, ktorí sú mentálnymi sestrami a bratmi Vrbu s Wetzlerom na teritóiu Islamského štátu, v severnej Afrike, na Ukrajine, v Putinovom Rusku a inde. Pre tých, ktorí si to rozdávajú so zlom.
Žijeme vo vojne a znova sa začíname deliť na vinníkov, obete, aktívnych občanov, pasívnych svedkov a ľahostajných čumilov. Mier si musíme zaslúžiť. Každý za seba a každý kam až dosiahne vo svojom súkromnom a profesionálnom živote. Rola akcií podobných, ako bol Memoriál Vrbu a Wetzlera, nemá a nemôže zmeniť svet. Môže však zmeniť svojich účastníkov. Málo?
Osobne som na pochode stretol jediného nepriateľa – vlastné telo. V sedemdesiatke je to asi normálka. Budúci rok sa vyhnem strmým kopcom. To už nás bude minimálne trikrát viac ako tento rok. Pôjde však zase len o hru (všetkým, ktorí prežili koncentračné tábory, a tým, ktorí v nich prišli o blízkych, tiež aj tým, ktorí majú patričnú senzitivitu, sa za to slovo ospravedlňujem), simuláciu situácie, v ktorej pôjde o život. Hovorme tomu pokojne – príprava na reálny zápas o slobodu, ktorá nikdy nebola, nie je a nebude manou z neba.
Po návrate z pochodu ma doma čakala správa o tom, že na rakúsko – slovenských hraniciach našla polícia zamknuté auto a v ňom sedemdesiatjeden udusených utečencov. Medzi nimi ženy a deti. Okamžite sa mi vybavila podobná situácia z čias, keď ešte v Birkenau fungovali plynové komory. Aj tam boli ženy a deti, aj ony sa dusili pomaly, v desivých mukách.
Písané pre Denník N