ale keby som mal povedať, ktoré slovo mi tento rok naozaj vliezlo pod kožu, tak poviem, že slovo vojna. Vojna doslovne, aj vojna metaforicky.
Doslovne kvôli Ukrajine a Rusku, Islamskému štátu, Sýrii, Lybanonu, Iránu, Turecku, Al Kájde, Boko Haram... Metaforicky najmä pričinením médií, ktoré prenášali atmosféru vojnového násilia až rovno do našich obývačiek. Podiel na tom má i hysterický verejný diskurz okolo stretu kultúr, migračných vĺn, neobnoviteľných zdrojov, nerovností, klimatických zmien, všakovakých kríz... Pocit, že žijeme v akomsi provizóriu, že to najhoršie je pred nami. Dlhé obdobie mieru a relatívneho blahobytu v nás, zdá sa, oslabilo niektoré inštinkty. Napríklad pripravenosť čeliť fyzickému ohrozeniu. Tá nespočíva len v ekonomickej, politickej a vojenskej sile. Otázka neznie, či náš civilizačný okruh – s židovsko-kresťanskou bibliou, tradíciou antickej múdrosti, rímskeho práva, liberálnej demokracie, ľudských práv a podobne – je najlepší, ale či ho vôbec chceme a dokážeme udržať.
„Tradičná“ odpoveď by znela: Naši muži a naše ženy by mali vedieť narábať zo zbraňou, spraviť stovku klikov pred raňajkami, vyznávať kolektívnu identitu... Mali by majoritne zdieľať vieru, autority, symboly a rituály, legendy a mýty. My, a nie „bojůvky“ extrémistov, fanatikov. Moderná Európa je však príťažlivá práve dôrazom na pestrosť a individualizmus.
Keď už som mal základnú myšlienku tohto textu nahodenú v počítači, spýtal som sa manželky: „Čo bolo podľa teba najfrekventovanejsšie slovo toho roku?“. „Škrty a peniaze“, povedala bez zaváhania.
Intenzívne vnímanie potreby „škrtov a peňazí“ prebúdza strach zo zajtrajška, sebectvo, vieru vo Vodcu, sklon k manipulácii verejnosťou, riziko straty osobnej súdnosti v prospech davových emócií. Historických ilustrácií dopadov podobných nálad v spoločnosti je koľko chcete.
Integrovaná Európa, jej inštitúcie (napríklad EÚ) – vrátane tých transatlantických (napríklad NATO) –a nadkritické množstvo slobodných občanov, sú hradby, ktoré stoja za opevňovanie a ochranu. Takáto Európa si pokojne môže dovoliť aj otvorenosť voči inakosti, vrátane kultúrnej. Otvorenosť a zmenu!
Zmena je akcia a jej úspech je vo výdrži, v kreativite, improvizácii... a vo hviezdach. Navyše zmeny sú všadeprítomné, permanentné, rýchle a nepredvídateľné. Niektorí tomu, správne, hovoria výzvy. Ja už po sedemdesiatke potrebujem hlavne pokojne dožiť. Žeby opäť metafora? Tentoraz na ducha našej kultúry.
Písané pre Denník N.
Doslovne kvôli Ukrajine a Rusku, Islamskému štátu, Sýrii, Lybanonu, Iránu, Turecku, Al Kájde, Boko Haram... Metaforicky najmä pričinením médií, ktoré prenášali atmosféru vojnového násilia až rovno do našich obývačiek. Podiel na tom má i hysterický verejný diskurz okolo stretu kultúr, migračných vĺn, neobnoviteľných zdrojov, nerovností, klimatických zmien, všakovakých kríz... Pocit, že žijeme v akomsi provizóriu, že to najhoršie je pred nami. Dlhé obdobie mieru a relatívneho blahobytu v nás, zdá sa, oslabilo niektoré inštinkty. Napríklad pripravenosť čeliť fyzickému ohrozeniu. Tá nespočíva len v ekonomickej, politickej a vojenskej sile. Otázka neznie, či náš civilizačný okruh – s židovsko-kresťanskou bibliou, tradíciou antickej múdrosti, rímskeho práva, liberálnej demokracie, ľudských práv a podobne – je najlepší, ale či ho vôbec chceme a dokážeme udržať.
„Tradičná“ odpoveď by znela: Naši muži a naše ženy by mali vedieť narábať zo zbraňou, spraviť stovku klikov pred raňajkami, vyznávať kolektívnu identitu... Mali by majoritne zdieľať vieru, autority, symboly a rituály, legendy a mýty. My, a nie „bojůvky“ extrémistov, fanatikov. Moderná Európa je však príťažlivá práve dôrazom na pestrosť a individualizmus.
Keď už som mal základnú myšlienku tohto textu nahodenú v počítači, spýtal som sa manželky: „Čo bolo podľa teba najfrekventovanejsšie slovo toho roku?“. „Škrty a peniaze“, povedala bez zaváhania.
Intenzívne vnímanie potreby „škrtov a peňazí“ prebúdza strach zo zajtrajška, sebectvo, vieru vo Vodcu, sklon k manipulácii verejnosťou, riziko straty osobnej súdnosti v prospech davových emócií. Historických ilustrácií dopadov podobných nálad v spoločnosti je koľko chcete.
Integrovaná Európa, jej inštitúcie (napríklad EÚ) – vrátane tých transatlantických (napríklad NATO) –a nadkritické množstvo slobodných občanov, sú hradby, ktoré stoja za opevňovanie a ochranu. Takáto Európa si pokojne môže dovoliť aj otvorenosť voči inakosti, vrátane kultúrnej. Otvorenosť a zmenu!
Zmena je akcia a jej úspech je vo výdrži, v kreativite, improvizácii... a vo hviezdach. Navyše zmeny sú všadeprítomné, permanentné, rýchle a nepredvídateľné. Niektorí tomu, správne, hovoria výzvy. Ja už po sedemdesiatke potrebujem hlavne pokojne dožiť. Žeby opäť metafora? Tentoraz na ducha našej kultúry.
Písané pre Denník N.