cituje Joseph Campbell v knihe Mýty (Pragma, Praha 1998, s. 292) spis z dvanásteho storočía s názvom Kniha dvaceti čtyř filozofů. „Každý z nás je tedy středem a nosí v sobě ono vesmírné vědomí, jehož zákony platí nejen pro mysl každého z nás, ale i pro celý kosmos“, pokračuje vo svojej úvahe J. C.
Niektoré „stredy“ však s predstavou božského nejdú dohromady, dodávam ja.
Vedomie, že každý jednotlivec je súčasne časťou celku a že ten celok je večný, všeobsiahly a má vyšší zmysel, je užitočná ilúzia a súčasne matka všetkých mýtov. Treba sa len občas trochu popasovať so skutočnosťou. Tie znásilnené jezídky, mláďatá džihádu, ktoré odrezávajú hlavy nepriateľom Alláha, tisícky utečencov pred žiletkovým plotom na maďarsko-srbskej hranici a pred eurotunelom v Callais, obchodníci s bielym mäsom, obchodníci so zbraňami pre drogové kartely a všelijakých „bojovníkov“ ..., otcovia zneužívajúci svoje deti... až po zločincov a podrazákov všetkých druhov a sfarbení sú tiež čriepky božského v nás a okolo nás. Revolta voči ilúzii Boha je tu na mieste a je fajn, že kacírstvo je „tu a teraz“ úradne povolené. Otázka znie: „Ako dlho ešte?“ a „Na aký účel toto právo využívame?“.
Už niekoľko rokov týždeň čo týždeň glosujem udalosti všedného i nevšedného dňa, problémy lokálnej a globálnej politiky. Snažím sa uchopiť čosi ako ducha doby. Nejde to! Dospel som k presvedčeniu, že liberál v liberálnom prostredí vníma ducha doby po svojom. Dokonca aj moja žena a moje deti majú svoju odlišnú predstavu. Neviem, ako dlho ešte (niekedy stačí totalitný útlak, masívne vonkajšie ohrozenie alebo živelná pohroma), tuším však na aký účel – pre individuálne rozhodovanie o ceste životom. A keďže to nie je cesta ružovou záhradou, ale permanentný boj a vzdorovanie smrti, vymýšľame mýty, poddávame sa ilúziám. Žijeme dvojaký život – ten druhý je púhy sen. V prvom bojujeme o kus chleba, lásky, priateľstva, uznania, prestíže, teritória, súkromia, profitu..., častokrát hlava nehlava až do úplného konca. Aj tí najsilnejší sú v konečnej inštancii odsúdení k prehre, pokiaľ sa vzdajú sna. K prehre, alebo k splynutiu s davom, čo je v mojich predstavách to isté. Neraz som si v ostatnom čase spomenul na obraz vodcu pred davom prívržencov. Jedno telo, jedna duša. Z generácie na generáciu sa mení iba meno muža na tribúne.
Písané pre Denník N
Vedomie, že každý jednotlivec je súčasne časťou celku a že ten celok je večný, všeobsiahly a má vyšší zmysel, je užitočná ilúzia a súčasne matka všetkých mýtov. Treba sa len občas trochu popasovať so skutočnosťou. Tie znásilnené jezídky, mláďatá džihádu, ktoré odrezávajú hlavy nepriateľom Alláha, tisícky utečencov pred žiletkovým plotom na maďarsko-srbskej hranici a pred eurotunelom v Callais, obchodníci s bielym mäsom, obchodníci so zbraňami pre drogové kartely a všelijakých „bojovníkov“ ..., otcovia zneužívajúci svoje deti... až po zločincov a podrazákov všetkých druhov a sfarbení sú tiež čriepky božského v nás a okolo nás. Revolta voči ilúzii Boha je tu na mieste a je fajn, že kacírstvo je „tu a teraz“ úradne povolené. Otázka znie: „Ako dlho ešte?“ a „Na aký účel toto právo využívame?“.
Už niekoľko rokov týždeň čo týždeň glosujem udalosti všedného i nevšedného dňa, problémy lokálnej a globálnej politiky. Snažím sa uchopiť čosi ako ducha doby. Nejde to! Dospel som k presvedčeniu, že liberál v liberálnom prostredí vníma ducha doby po svojom. Dokonca aj moja žena a moje deti majú svoju odlišnú predstavu. Neviem, ako dlho ešte (niekedy stačí totalitný útlak, masívne vonkajšie ohrozenie alebo živelná pohroma), tuším však na aký účel – pre individuálne rozhodovanie o ceste životom. A keďže to nie je cesta ružovou záhradou, ale permanentný boj a vzdorovanie smrti, vymýšľame mýty, poddávame sa ilúziám. Žijeme dvojaký život – ten druhý je púhy sen. V prvom bojujeme o kus chleba, lásky, priateľstva, uznania, prestíže, teritória, súkromia, profitu..., častokrát hlava nehlava až do úplného konca. Aj tí najsilnejší sú v konečnej inštancii odsúdení k prehre, pokiaľ sa vzdajú sna. K prehre, alebo k splynutiu s davom, čo je v mojich predstavách to isté. Neraz som si v ostatnom čase spomenul na obraz vodcu pred davom prívržencov. Jedno telo, jedna duša. Z generácie na generáciu sa mení iba meno muža na tribúne.
Písané pre Denník N