Žijeme tým sociálnym a psychologickým. Sociálne hodinky vyťukávajú rytmus diania v okolitom svete a psychologické rytmus subjektívneho prežívania. Malé deti, napríklad, žijú neuveriteľným tempom, pokiaľ ide o čas psychologický.
Po Novembri 89 sme, podaktorí, mali možnosť absolvovať „zhustený“ čas spoločenský. Zdá sa, že odvtedy má iné tempo ako predtým. Teda, pre nás. Naše deti a ich deti vnímajú asi čas svojich životov inak, ako my. Súčasne však platí, že s vekom sa čas spomaľuje, pretože príroda je neúprosná. Opýtajte sa starca „Čo je nové?“, odpovie: „Ááále, nič“. Niekomu sa to síce pritrafí aj za mlada, ale to je skôr výnimka. S dobou to nemá nič spoločné, reči o jej vyprázdnenosti sú fakt čudné.
A čo biologický čas? Odtikáva rytmus života tela. Toho roku používam pre túto dimenziu svojho života označenie „stoštyridsať kilometrov“. Táto trasa ma čaká ku koncu augusta, keď pokráčame horami z Poľska na Slovensko, konkrétne do Žiliny. Už dnes viem, že to asi nezvládnem. Bude tam však v zálohe auto, cestou nocľahy, v ruksaku kadečo a po večeroch pohárik a zaujímavé stretnutia. Pochybujem však, že v „cieľovej rovinke“ budem myslieť na Vrbu s Wetzlerom, ktorí v apríli 1944 niesli tadeto posolstvo svetu o Osvienčime. A nebudem asi myslieť ani na otca, ktorého v ten istý mesiac nasledujúceho roku zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu. Budem nútiť svoje telo, aby vydržalo ešte kúsok a ešte kúsok a ešte kúsok. Prečo asi? Pre vlastné ego? V nádeji, že Vrba Wetzler Memoriál sa stane tradíciou a súčasťou kolektívnej pamäti?
V čase, keď som si kládol tieto otázky, rokovali predstavitelia členských krajín EÚ o tom, čo si počať s ľuďmi, ktorí vyrazili na riskantnú cestu v snahe ochrániť seba a rodiny pred vojnou, biedou, beznádejou. Majú s tým problém, a najradšej by ho niekam pozametali. Problém majú aj mnohí občania Únie. Vidia v migrantoch darmožráčov, teroristov, nepriateľov. Tí ostatní by asi mali lemovať cesty, po ktorých tí migranti kráčajú, a ponúkať vodu a jedlo. Samaritáni medzi nimi aj posteľ a robotu.
Na konci tohoročného Memoriálu venovaného Vrbovi s Wetzlerom bude v Žiline konferencia a seminár. To bude tá chvíľa, keď pre niektorých účastníkov bude mať hodina zase šesťdesiat minút a deň dvadsať štyri hodín. Bude sa im zdať, že život v tej chvíli fičí inde a biologická vrtuľa v zadku ich zdvihne zo stoličiek.
Písané pre Denník N
A čo biologický čas? Odtikáva rytmus života tela. Toho roku používam pre túto dimenziu svojho života označenie „stoštyridsať kilometrov“. Táto trasa ma čaká ku koncu augusta, keď pokráčame horami z Poľska na Slovensko, konkrétne do Žiliny. Už dnes viem, že to asi nezvládnem. Bude tam však v zálohe auto, cestou nocľahy, v ruksaku kadečo a po večeroch pohárik a zaujímavé stretnutia. Pochybujem však, že v „cieľovej rovinke“ budem myslieť na Vrbu s Wetzlerom, ktorí v apríli 1944 niesli tadeto posolstvo svetu o Osvienčime. A nebudem asi myslieť ani na otca, ktorého v ten istý mesiac nasledujúceho roku zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu. Budem nútiť svoje telo, aby vydržalo ešte kúsok a ešte kúsok a ešte kúsok. Prečo asi? Pre vlastné ego? V nádeji, že Vrba Wetzler Memoriál sa stane tradíciou a súčasťou kolektívnej pamäti?
V čase, keď som si kládol tieto otázky, rokovali predstavitelia členských krajín EÚ o tom, čo si počať s ľuďmi, ktorí vyrazili na riskantnú cestu v snahe ochrániť seba a rodiny pred vojnou, biedou, beznádejou. Majú s tým problém, a najradšej by ho niekam pozametali. Problém majú aj mnohí občania Únie. Vidia v migrantoch darmožráčov, teroristov, nepriateľov. Tí ostatní by asi mali lemovať cesty, po ktorých tí migranti kráčajú, a ponúkať vodu a jedlo. Samaritáni medzi nimi aj posteľ a robotu.
Na konci tohoročného Memoriálu venovaného Vrbovi s Wetzlerom bude v Žiline konferencia a seminár. To bude tá chvíľa, keď pre niektorých účastníkov bude mať hodina zase šesťdesiat minút a deň dvadsať štyri hodín. Bude sa im zdať, že život v tej chvíli fičí inde a biologická vrtuľa v zadku ich zdvihne zo stoličiek.
Písané pre Denník N