s niekoľkými stovkami ľudí proti nenávisti voči migrantom. Asi po dvoch hodinách začala o pár stoviek metrov vyššie demonštrácia proti utečencom a po nej ďalšia, tentoraz už aj proti Európskej únii a proeurópskym politikom.
Dohromady sa tam medzi turistami motalo asi tisíc aktivistov rozmanitých politických sfarbení. Občianstvo sa v ten horúci deň zdržiavalo hlavne pri vode alebo na chatách. Aj ja som šiel asi po polhodine s kamarátom na pivo. Cestou sme rozprávali o tom, že zhodou okolností patríme k zhruba osmine ľudstva, ktorá mala šťastie – už viac ako štvrť storočia si užívame demokracie, mieru a – v porovnaní so siedmimi osminami ľudstva – aj relatívny blahobyt. U rodiny priateľa, imigranta z Ukrajiny, v tom čase obedoval ich krajan. Prišiel sa najesť z tábora pre utečencov vzdialeného od Prahy asi dve hodiny autobusom. Čaká na povolenie k pobytu, ktoré takmer isto nedostane. Deti má vo Švédsku a manželku na Ukrajine. Pánboh vie, kedy a kde sa stretnú. Do desiatich rokov možno dostanú v nejakej novej vlasti aj občianstvo.
Heslá o bratstve a rovnosti sú fikcia, ilúzia, utópia, sen... a príčina mnohého násilia. Ideologické, náboženské, filozofické, sociologické... nálepky sú často iba cesty, ako prirodzené nerovnosti dramatizovať, ako ich prostredníctvom mobilizovať ľudí. Raz v mene pôdy a krvi, inokedy v mene veci národnej, sociálnej, spravodlivosti takzvanej, „našej veci“, čiže rovno pre osobný záujem.
Kotlebovské „Pekný biely deň“ na nedávnych zhromaždeniach bojovne naladených xenofóbov je metaforou na hrozbu, ktorá už dokráčala k prahom našich domovov. Nepovedal, napríklad, poslanec Parlamentu Slovenskej republiky z demokratickej vôle ľudu Igor Matovič, že treba hovoriť to, čo Kotleba, ale hlasnejšie? A neprejavujú sa snáď klony podobných aj v Čechách, v Maďarsku, v Nemecku, vo Francii a inde? Prieskumy verejnej mienky a politické preferencie hovoria jasnou rečou: Ide opäť do tuhého!
Slobodný život je odmena za odvahu a zodpovednosť. Nenávisť, sprevádzaná násilím, je nepriateľ. Rozumie iba sile. Keď dáme gate dole pred tým domácim, čo si počneme s vonkajším?
Viem, starší (alebo mladší?) brat Tändzin Gjamccho by z mojich rečí nemal radosť, ale čo už. Pravda a láska musí dostať lož a nenávisť na lopatky v ringu.
Písané pre Denník N
Heslá o bratstve a rovnosti sú fikcia, ilúzia, utópia, sen... a príčina mnohého násilia. Ideologické, náboženské, filozofické, sociologické... nálepky sú často iba cesty, ako prirodzené nerovnosti dramatizovať, ako ich prostredníctvom mobilizovať ľudí. Raz v mene pôdy a krvi, inokedy v mene veci národnej, sociálnej, spravodlivosti takzvanej, „našej veci“, čiže rovno pre osobný záujem.
Kotlebovské „Pekný biely deň“ na nedávnych zhromaždeniach bojovne naladených xenofóbov je metaforou na hrozbu, ktorá už dokráčala k prahom našich domovov. Nepovedal, napríklad, poslanec Parlamentu Slovenskej republiky z demokratickej vôle ľudu Igor Matovič, že treba hovoriť to, čo Kotleba, ale hlasnejšie? A neprejavujú sa snáď klony podobných aj v Čechách, v Maďarsku, v Nemecku, vo Francii a inde? Prieskumy verejnej mienky a politické preferencie hovoria jasnou rečou: Ide opäť do tuhého!
Slobodný život je odmena za odvahu a zodpovednosť. Nenávisť, sprevádzaná násilím, je nepriateľ. Rozumie iba sile. Keď dáme gate dole pred tým domácim, čo si počneme s vonkajším?
Viem, starší (alebo mladší?) brat Tändzin Gjamccho by z mojich rečí nemal radosť, ale čo už. Pravda a láska musí dostať lož a nenávisť na lopatky v ringu.
Písané pre Denník N