napríklad na Liptove, už možno nebude hovoriť po slovensky. Farmárčiť tu budú migranti z rôznych kútov sveta a zopár domorodcov.
Žiť budú zväčša v komunitách.
Súdržnosť komunít bude spočívať na zdieľaní niektorej z pestrej palety kultúr a subkultúr, vyznávajúcich špecifické spirituality (symboly, mýty, rituály...), spôsoby obživy, rodinné modely a podobne.
Medzi komunitami budú, samozrejme, aj špecializované „ostrovčeky“– na vedu a výskum, na špeciálne výroby, na bezpečnostný servis... pre „vydedencov“. Výnimkou nebudú ani uzavreté sektárske pospolitosti.
Kvitnúť bude výmenný obchod – tovar za tovar, služba za službu. Nejaká spoločná mena však bude musieť existovať. Napokon, pri putovaní po európskych skanzenoch si predsa za vstup, trebárs na pražské Hradčany, ľudia nebudú platiť oštiepkami!
Psychopatov a sociopatov síce neubudne, ale čo je účinnejšia prevencia, ako prehľadné spoločenstvo a jeho normy? Nič však nie je na večné časy. Aj táto idylka je limitovaná ľudskou prirodzenosťou „ovládať a byť ovládaný“, „stavať a boriť postavené“, vlastniť...
Proti potenciálnym zlodejom oviec, syra, dreva... sa budú ľudia brániť vlastnými silami a vyspelými technológiami. O nadregionálnych pravidlách však bude naďalej rozhodovať centrálna politika. Tam budú vysielať svojich zástupcov.
Do vrcholových politických pozícií sa budú nominanti predierať zdola. Dlhé roky. A nebudú mať vyárendované prebendy. Ani o to nebudú stáť. Verejná služba je síce vec presvedčenia a zodpovednosti, ale naozajstný život pofičí inde.
V top politike sa bude rozhodovať o distribúcii obmedzených a neobnoviteľných zdrojoch, o anexiách, inváziách, nasadení (a likvidácii) zbraní hromadného ničenia. Vo vyvažovaní individuálnych, lokálnych a globálnych záujmov bude mať čoraz väčšiu váhu umelá inteligencia.
Medzičasom sa začnú tvoriť zárodky inteligentných civilizácií aj u iných živých bytostí. Treba len dúfať, že ľudí budú skôr chrániť, ako požierať. Otázka znie, či si tým nevypestujú hadov na vlastných hrudiach. Však nič – nejako bolo, nejako bude.
Občas si spomeniem na sci-fi knihu ktorú som čítal ešte ako mladý muž. Napísal ju C. F. Simak a volala sa Keď ešte žili ľudia. V tomto príbehu prirodzeným výberom zvíťazili mravce a umelá inteligencia. Dve posledné ľudské deti v závere knihy objavia luk.
Písané pre Denník N
Súdržnosť komunít bude spočívať na zdieľaní niektorej z pestrej palety kultúr a subkultúr, vyznávajúcich špecifické spirituality (symboly, mýty, rituály...), spôsoby obživy, rodinné modely a podobne.
Medzi komunitami budú, samozrejme, aj špecializované „ostrovčeky“– na vedu a výskum, na špeciálne výroby, na bezpečnostný servis... pre „vydedencov“. Výnimkou nebudú ani uzavreté sektárske pospolitosti.
Kvitnúť bude výmenný obchod – tovar za tovar, služba za službu. Nejaká spoločná mena však bude musieť existovať. Napokon, pri putovaní po európskych skanzenoch si predsa za vstup, trebárs na pražské Hradčany, ľudia nebudú platiť oštiepkami!
Psychopatov a sociopatov síce neubudne, ale čo je účinnejšia prevencia, ako prehľadné spoločenstvo a jeho normy? Nič však nie je na večné časy. Aj táto idylka je limitovaná ľudskou prirodzenosťou „ovládať a byť ovládaný“, „stavať a boriť postavené“, vlastniť...
Proti potenciálnym zlodejom oviec, syra, dreva... sa budú ľudia brániť vlastnými silami a vyspelými technológiami. O nadregionálnych pravidlách však bude naďalej rozhodovať centrálna politika. Tam budú vysielať svojich zástupcov.
Do vrcholových politických pozícií sa budú nominanti predierať zdola. Dlhé roky. A nebudú mať vyárendované prebendy. Ani o to nebudú stáť. Verejná služba je síce vec presvedčenia a zodpovednosti, ale naozajstný život pofičí inde.
V top politike sa bude rozhodovať o distribúcii obmedzených a neobnoviteľných zdrojoch, o anexiách, inváziách, nasadení (a likvidácii) zbraní hromadného ničenia. Vo vyvažovaní individuálnych, lokálnych a globálnych záujmov bude mať čoraz väčšiu váhu umelá inteligencia.
Medzičasom sa začnú tvoriť zárodky inteligentných civilizácií aj u iných živých bytostí. Treba len dúfať, že ľudí budú skôr chrániť, ako požierať. Otázka znie, či si tým nevypestujú hadov na vlastných hrudiach. Však nič – nejako bolo, nejako bude.
Občas si spomeniem na sci-fi knihu ktorú som čítal ešte ako mladý muž. Napísal ju C. F. Simak a volala sa Keď ešte žili ľudia. V tomto príbehu prirodzeným výberom zvíťazili mravce a umelá inteligencia. Dve posledné ľudské deti v závere knihy objavia luk.
Písané pre Denník N