Prvú verziu tohto textu som písal v čase, keď v Čechách vrcholili majstrovstvá sveta v hokeji 2015 a český manšaft mal niekoľko hodín pred semifinálovým stretnutím s Kanadou.
Počas chatovania so synovou rodinou - mama Moravanka, otec Slovák – si môj dvojročný vnuk zaskandoval pred webovou kamerou: „Čechy, Čechy!!!“. Celý doterajší život prežil vo Vilniuse a v Tel Avive.
Zhodou okolností som práve v tom čase diskutoval v malej virtuálnej skupinke o situácii na Ukrajine. Okrem iného aj o vlastenectve. Je to pocit v mene ktorého Ukrajinci bojujú za svoju vlasť, za svoj národ, za demokratické hodnoty a nezávislosť. Áno, bez vlasteneckej súdržnosti by žiadna Ukrajina neexistovala, iba ruské impérium.
V ten istý deň som sa stavil u svojich rusko-ukrajinských priateľov. Káťa mi na otázku, či je vlastenka odpovedala: „Nemám to slovo rada – rozdeľuje ľudí“. Moja reč, ale keď sa rozpadalo Československo – a že tento rozpad zosnovala prapodivná menšina je emprický fakt – neboli sme pod ostrou paľbou cudzej mocnosti, i keď jej agentúrna sieť sa činila, ako to len šlo.
Kúsok od Kátinho pracoviska je kníhkupectvo Fišer. Na pulte tam ležia aj tri novinky – „Zdivočelý kontinent“ Keitha Lowea a „Vyvolení“ Stevea Sem-Sandberga a kniha Williama Perla „Spiknutí holocaustu“. Prvá je o desaťročí „vyrovnávania účtov“ po skončení vojny v roku 1945. Hory mŕtvych a potoky krvi – tentokrát už medzi „svojimi“ navzájom. Druhá je o „výskume“ (fakticky o likvidácii) mentálne a fyzicky postihnutých detí v nacistickom zariadení s názvom Spiegelgrund v rámci programu takzvanej euthanasie. A kniha Williama Perla na základe historických prameňov odkrýva spoluvinu protihitlerovskej koalície na vojnových zločinoch Ríše. Spoločným menovateľom je ochrana „národnych záujmov“ pred „cudzími“ a „inakšími“. Pripomína to trochu dnešný diskurs na tému „Kvôty pre rozdeľovanie imigrantov“ a tiež napríklad postoje mnohých k rusko – ukrajinskému konfliktu.
Ľudia ako Káťa a ja sme odsúdení k vlastenectvu – hrobmi predkov, spomienkami, jazykom, vonkajším ohrozením, možnosťou a schopnosťou migrovať globálnym priestorom, putami rodinných a priateľských vzťahov. Predstavy o tom, ako raz budeme všetci spolunažívať v mieri a prekypovať zdieľaním, napríklad, národnej identity sú chiméry. Chiméry bez ktorých by sme nemali motiváciu rozdávať si to napríklad s duchom putinizmu, čo je aktuálny symbol jednej z verzií viery a moci. Napokon, aj taký Abu Bakr al-Baghdadi, je tiež iba symbol jednej z verzií viery a moci. Akurát tí mŕtvi a poničení ľudia sú fakt.
Písané pre Denník N
Zhodou okolností som práve v tom čase diskutoval v malej virtuálnej skupinke o situácii na Ukrajine. Okrem iného aj o vlastenectve. Je to pocit v mene ktorého Ukrajinci bojujú za svoju vlasť, za svoj národ, za demokratické hodnoty a nezávislosť. Áno, bez vlasteneckej súdržnosti by žiadna Ukrajina neexistovala, iba ruské impérium.
V ten istý deň som sa stavil u svojich rusko-ukrajinských priateľov. Káťa mi na otázku, či je vlastenka odpovedala: „Nemám to slovo rada – rozdeľuje ľudí“. Moja reč, ale keď sa rozpadalo Československo – a že tento rozpad zosnovala prapodivná menšina je emprický fakt – neboli sme pod ostrou paľbou cudzej mocnosti, i keď jej agentúrna sieť sa činila, ako to len šlo.
Kúsok od Kátinho pracoviska je kníhkupectvo Fišer. Na pulte tam ležia aj tri novinky – „Zdivočelý kontinent“ Keitha Lowea a „Vyvolení“ Stevea Sem-Sandberga a kniha Williama Perla „Spiknutí holocaustu“. Prvá je o desaťročí „vyrovnávania účtov“ po skončení vojny v roku 1945. Hory mŕtvych a potoky krvi – tentokrát už medzi „svojimi“ navzájom. Druhá je o „výskume“ (fakticky o likvidácii) mentálne a fyzicky postihnutých detí v nacistickom zariadení s názvom Spiegelgrund v rámci programu takzvanej euthanasie. A kniha Williama Perla na základe historických prameňov odkrýva spoluvinu protihitlerovskej koalície na vojnových zločinoch Ríše. Spoločným menovateľom je ochrana „národnych záujmov“ pred „cudzími“ a „inakšími“. Pripomína to trochu dnešný diskurs na tému „Kvôty pre rozdeľovanie imigrantov“ a tiež napríklad postoje mnohých k rusko – ukrajinskému konfliktu.
Ľudia ako Káťa a ja sme odsúdení k vlastenectvu – hrobmi predkov, spomienkami, jazykom, vonkajším ohrozením, možnosťou a schopnosťou migrovať globálnym priestorom, putami rodinných a priateľských vzťahov. Predstavy o tom, ako raz budeme všetci spolunažívať v mieri a prekypovať zdieľaním, napríklad, národnej identity sú chiméry. Chiméry bez ktorých by sme nemali motiváciu rozdávať si to napríklad s duchom putinizmu, čo je aktuálny symbol jednej z verzií viery a moci. Napokon, aj taký Abu Bakr al-Baghdadi, je tiež iba symbol jednej z verzií viery a moci. Akurát tí mŕtvi a poničení ľudia sú fakt.
Písané pre Denník N