Kniha „Spišské exody v 20. Storočí“ editorov Mira Polláka a Petra Švorca (vydalo občianske združenie Krásny Spiš a Kalligram, 2015) rozpráva príbeh exodov – od „odchodu“ Maďarov, vyháňania Čechov, deportácií Židov, odvliekania do gulagov, odsunu karpatských Nemcov, likvidácie buržoázie, prenasledovania Rusínov, likvidácie gréckokatolíckej cirvi, likvidácie súkromných roľníkov, politickej emigrácie, exodu Rómov, masívneho odchádzania – najmä mladých – Slovákov za prácou...
Až sa človeku žiadať spýtať sa, ktože v tom storočí nebol vyháňaný, prenasledovaný, okrádaný, zatváraný, zabíjaný. O inom však chcem písať - o Ferovi Guldanovi, ktorý túto knihu ilustroval.
Ľudí, ako je Fedor Guldan, nemožno kúpiť, zmanipulovať, vyhnať... a sami nikdy neutečú. Sú zvyknutí na skromnosť, nepohodu... lacnú stravu a pitie. Nepoznajú síce nenávisť, ale nasierať ich netreba. Fero má k dvom metrom výšky a čosi okolo metráka váhy. Jasne, majú svoje chyby. S Ferom sú, napríklad, pomerne náročné najmä večerné posedenia.
A prečo o ňom píšem? Jeho obrázky visia a jeho objekty postávajú kade tade – v rôznych nadáciách, po bytoch, na miestach tragédií, napríklad tam, kde bol Lexovou tajnou službou zavraždený svedok jej kriminálnych zločinov Róbert Remiáš, v Bratislavskom inštitúte liberálnych štúdií, na hraničnom prechode medzi Poľskom a Slovenskom, kade utekali Vrba s Wetzlerom z Auschwitzu v apríli roku 1944... A aby toho nebolo málo, nedávno som narazil na sochu „čvirkošov“ až kdesi v Sobranciach (info tu: http://www.sobrance.sk/dokumenty/dokumenty/aktuality/sobranski-cvirkose.pdf). Viem, že niektoré jeho diela vznikajú medzi dvomi pohárikmi a niektoré výstavy z večera na ráno. Neuchopiteľný a nepochopiteľný je však zdroj jeho energie a imaginácie. Ak existuje božské v nás a nad nami, tak je to práve zázrak ľudskej kreativity.
Môžu ľudia, ako je Fero Guldan, zabrániť nekonečnému opakovaniu príbehu exodov? Nemôžu, pretože ide o rub ľudskej prirodzenosti. Celkom isto sa však, keď dôjde na lámanie chleba, nebudú venovať maľovaniu, sochaniu, skladaniu, skúmaniu, písaniu..., ale vyrazia do akcie. V batohu budú mať aj petfľašu s vínom, slaninu, cibuľu a kus chleba. A keď dorazia na nepriateľské predpolie, vybalia batoh a začnú diskutovať. Bude to jedna k jednej, či prežijú. Pri televíznych obrazovkách a displayoch svojich elektronických „komunikačných prostriedkov“ budú sedieť občania, ktorí sa stihli schovať a premýšľať o tom, kam sa pridať.
Písané pre Denník N
Ľudí, ako je Fedor Guldan, nemožno kúpiť, zmanipulovať, vyhnať... a sami nikdy neutečú. Sú zvyknutí na skromnosť, nepohodu... lacnú stravu a pitie. Nepoznajú síce nenávisť, ale nasierať ich netreba. Fero má k dvom metrom výšky a čosi okolo metráka váhy. Jasne, majú svoje chyby. S Ferom sú, napríklad, pomerne náročné najmä večerné posedenia.
A prečo o ňom píšem? Jeho obrázky visia a jeho objekty postávajú kade tade – v rôznych nadáciách, po bytoch, na miestach tragédií, napríklad tam, kde bol Lexovou tajnou službou zavraždený svedok jej kriminálnych zločinov Róbert Remiáš, v Bratislavskom inštitúte liberálnych štúdií, na hraničnom prechode medzi Poľskom a Slovenskom, kade utekali Vrba s Wetzlerom z Auschwitzu v apríli roku 1944... A aby toho nebolo málo, nedávno som narazil na sochu „čvirkošov“ až kdesi v Sobranciach (info tu: http://www.sobrance.sk/dokumenty/dokumenty/aktuality/sobranski-cvirkose.pdf). Viem, že niektoré jeho diela vznikajú medzi dvomi pohárikmi a niektoré výstavy z večera na ráno. Neuchopiteľný a nepochopiteľný je však zdroj jeho energie a imaginácie. Ak existuje božské v nás a nad nami, tak je to práve zázrak ľudskej kreativity.
Môžu ľudia, ako je Fero Guldan, zabrániť nekonečnému opakovaniu príbehu exodov? Nemôžu, pretože ide o rub ľudskej prirodzenosti. Celkom isto sa však, keď dôjde na lámanie chleba, nebudú venovať maľovaniu, sochaniu, skladaniu, skúmaniu, písaniu..., ale vyrazia do akcie. V batohu budú mať aj petfľašu s vínom, slaninu, cibuľu a kus chleba. A keď dorazia na nepriateľské predpolie, vybalia batoh a začnú diskutovať. Bude to jedna k jednej, či prežijú. Pri televíznych obrazovkách a displayoch svojich elektronických „komunikačných prostriedkov“ budú sedieť občania, ktorí sa stihli schovať a premýšľať o tom, kam sa pridať.
Písané pre Denník N