„...Fatima sa rozhodla, že pôjde za izraelskými ženami a vykričí im do očí celú pravdu. Izrael, povie tým židovským ženským, je hnusný štát.
Ale, pomyslela si s nedôverou, ak tam niekto môže vôbec čokoľvek pochopiť, tak len matky vojakov. Veď to nie je možné, aby zo svojich detí vedome vychovávali netvorov!
Požiadala armádu o potrebné priepustky. S niekoľkými inými ženami z Al-Azarie vycestovala do kibucu Beri v púšti Negev. Postavila sa proti Izraelčankám – nábožná Arabka s vlasami zahalenými v tradičnej šatke, tvárou v tvár ženám v šortkách. Povedala so zlosťou: Bojím sa vás. Bojím sa vašich detí, vojakov. Bojím sa nočných vpádov do našich domov, hliadok, checkpointov. Takýto život v neustálom strachu ma ponižuje. Nič som vám neurobila, aby som musela takto trpieť. Som tu, aby ste o tom vedeli.
V sále sa rozhostilo mŕtve ticho...
Vtedy povstala Vivian, Židovka z kibucu Beri. Pozerá na Fatimu: Bojím sa vás, bojím sa jazdiť mestským autobusom v Jeruzaleme alebo v Haife v obave pred samovražedným útokom. So strachom sa prizerám každej arabskej tvári, lebo neviem, či to nie je tvár šahída. To je pre mňa nezaslúžené trápenie, ja som nezavinila túto vojnu. Dobre, že ste prišli, konečne som vám to povedala.
A toto bol začiatok spoločného rozprávania, spolupráce, vzniku spolkov, podnikania v potravinárstve, kozmetike, móde...
Vstúpte do politiky povedala už pred rokmi Vivian z kibucu Beri, ináč vás udupú.
Na nič iné sa Fatima tak veľmi nepamätá... a chystá sa kandidovať vo voľbách v Palestínskej autonómii. Kedysi nehovorila o veľkej politike. Dnes? Prečo nie.“
Citoval som z knihy: Pawel Smoleński „Oči zasypané pieskom“ s podtitulom „Zápisky z Palestíny“, (nakladateľstvo Absynt, 2015). V slovenskom preklade vyjde v marci. Autor je poľský novinár, reportér a spisovateľ.
Kalendárium krívd, obetí, nespravodlivostí, vojen, násilia, atentátov... izraelsko – palestínskeho konfliktu je iné pre Palestíncov a iné pre izraelských Židov.
Mám v Prahe priateľa – imigranta, ktorý žil nejaký čas, aj s rodinou, v kibuci na izraelsko-palestínskom pomedzí. V čase intifády to bola uzavretá enkláva. Chleba im nosil k jej hraniciam Arab zo susednej dediny.
Zdá sa, že to nie je konflikt náboženský, ani civilizačný – tu ide o „pôdu a krv a pravdu“. „Našu“ pôdu, „našu“ krv, „našu“ pravdu, hovorí každý z účastníkov izraelsko – palestínskeho konfliktu. Ten druhý je votrelec a nepriateľ. Zákopy prekračujú takmer výhradne jednotlivci ako Fatima a Vivian. Aj tu však existuje kritická miera, akési odtiaľ potiaľ a ďalej ani milimeter. Kurdské bojovníčky proti Islamskému štátu v prvej línii frontu na severe Sýrie sú fakt.
Kúsok od našich hraníc je Doneck, Donbas, Luhansk, Mariupol... v českom parlamente sedí Okamura, na Slovensku jednej župe vládne Kotleba, v Maďarsku Orbán... Syn môjho priateľa – imigranta – sa venuje bojovým umeniam. Aj naše deti a vnúčatá by sa mali. A schopnosti prekračovať hranice - „odtiaľ potiaľ a ďalej ani milimeter“.
Požiadala armádu o potrebné priepustky. S niekoľkými inými ženami z Al-Azarie vycestovala do kibucu Beri v púšti Negev. Postavila sa proti Izraelčankám – nábožná Arabka s vlasami zahalenými v tradičnej šatke, tvárou v tvár ženám v šortkách. Povedala so zlosťou: Bojím sa vás. Bojím sa vašich detí, vojakov. Bojím sa nočných vpádov do našich domov, hliadok, checkpointov. Takýto život v neustálom strachu ma ponižuje. Nič som vám neurobila, aby som musela takto trpieť. Som tu, aby ste o tom vedeli.
V sále sa rozhostilo mŕtve ticho...
Vtedy povstala Vivian, Židovka z kibucu Beri. Pozerá na Fatimu: Bojím sa vás, bojím sa jazdiť mestským autobusom v Jeruzaleme alebo v Haife v obave pred samovražedným útokom. So strachom sa prizerám každej arabskej tvári, lebo neviem, či to nie je tvár šahída. To je pre mňa nezaslúžené trápenie, ja som nezavinila túto vojnu. Dobre, že ste prišli, konečne som vám to povedala.
A toto bol začiatok spoločného rozprávania, spolupráce, vzniku spolkov, podnikania v potravinárstve, kozmetike, móde...
Vstúpte do politiky povedala už pred rokmi Vivian z kibucu Beri, ináč vás udupú.
Na nič iné sa Fatima tak veľmi nepamätá... a chystá sa kandidovať vo voľbách v Palestínskej autonómii. Kedysi nehovorila o veľkej politike. Dnes? Prečo nie.“
Citoval som z knihy: Pawel Smoleński „Oči zasypané pieskom“ s podtitulom „Zápisky z Palestíny“, (nakladateľstvo Absynt, 2015). V slovenskom preklade vyjde v marci. Autor je poľský novinár, reportér a spisovateľ.
Kalendárium krívd, obetí, nespravodlivostí, vojen, násilia, atentátov... izraelsko – palestínskeho konfliktu je iné pre Palestíncov a iné pre izraelských Židov.
Mám v Prahe priateľa – imigranta, ktorý žil nejaký čas, aj s rodinou, v kibuci na izraelsko-palestínskom pomedzí. V čase intifády to bola uzavretá enkláva. Chleba im nosil k jej hraniciam Arab zo susednej dediny.
Zdá sa, že to nie je konflikt náboženský, ani civilizačný – tu ide o „pôdu a krv a pravdu“. „Našu“ pôdu, „našu“ krv, „našu“ pravdu, hovorí každý z účastníkov izraelsko – palestínskeho konfliktu. Ten druhý je votrelec a nepriateľ. Zákopy prekračujú takmer výhradne jednotlivci ako Fatima a Vivian. Aj tu však existuje kritická miera, akési odtiaľ potiaľ a ďalej ani milimeter. Kurdské bojovníčky proti Islamskému štátu v prvej línii frontu na severe Sýrie sú fakt.
Kúsok od našich hraníc je Doneck, Donbas, Luhansk, Mariupol... v českom parlamente sedí Okamura, na Slovensku jednej župe vládne Kotleba, v Maďarsku Orbán... Syn môjho priateľa – imigranta – sa venuje bojovým umeniam. Aj naše deti a vnúčatá by sa mali. A schopnosti prekračovať hranice - „odtiaľ potiaľ a ďalej ani milimeter“.