je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí.
Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.
Áno, to „oni“ urobili hrubú čiaru za minulosťou, to „oni“ umožnili komunistom, aby infiltrovali nové štruktúry moci... To „oni“! Ako povedal jeden môj známy: „Mali ste ich postaviť k múru a vešať na kandelábre!“
Jasné, medzi kandelábrami a zrušením Komunistickej strany je škála možností. Napríklad súdne procesy s konkrétnymi ľuďmi za konkrétne zločiny komunizmu. Neviem síce, či ľudové súdy existovali čo i len v jedinej postkomunistickej krajine v našom civilizačnom okruhu, ale aj keby – profíci s „čistými rukami“ z neba nepadali. Podobne pedagógovia, vedci, odborníci na manažment a ďalší. Škrtnutím článku 4 z Ústavy a slobodnými voľbami sa ľudská prirodzenosť nezmenila. Ani otvorenými hranicami, ani zrovnoprávnením všetkých foriem vlastníctva, ani zrušením cenzúry, ani listinou základných práv, ani odideologizovaním školstva...
Jasné, svet je dnes iný ako včera. Niektorých zmeny nutkajú k rozjímaniu nad novými výzvami: Ukrajina, militantný islamizmus, kultúra násilia, takzvaná hospodárska kríza, vzďaľovanie demokracie od ľudí „tam dole“, víťazné ťaženie populistov Klausovho, Zemanovho, Ficovho, Orbánovho… razenia, resentimenty na časy všetkých foriem socializmu a nacionalizmu, volebné výsledky neštandardných politických zoskupení typu SMER, ANO… Prečo „buran“ Zeman, a nie aristokrat Schwarzenberg? Prečo Babiš, a nie štandardná politická strana a politická ideológia? Prečo Fico? Pánboh zaplať za Havla, Gaucka, Kisku... A Američania fakt môžu za všetko? Veď sú rovnakí ako my, akurát výkonnejší a majú radšej hamburgery ako halušky a rezne. A do toho bežný chod každodennosti – rodina, deti, robota, účtenky, raňajky, obed, večera, návyky a závislosti... neistota, strach, osamelosť, inflácia informácií, vek, zdravotný stav, susedia, úroda...
Mimochodom, rok 2014 bol naozaj čudný – už nikdy rovnaký nebude. Akurát sa obávam, že tá doba mi je akási známa. Čiastočne z literatúry, čiastočne z rozprávania starších, čiastočne z vlastnej skúsenosti, a možno aj z pozorovania mladších a úplne mladých. Istota nespočíva v náboženstve, vo vrchnosti, v štáte, národe, koreňoch. Sú to často iba floskuly, ktorých sa dovolávajú aj všakovakí hajzli v mene hesla: Rozdeľ a panuj! A, ako ukázali nedávne voľby na Ukrajine, aj tých komunistov a nacionalistov sa môžeme zbaviť slobodným hlasovaním. Nebýva to však ani rýchlo, ani zadarmo a ani na večné časy.
November ’89 vstúpil do učebníc a literatúry, do kolektívnej pamäti. Pre kreatívnu myseľ sú však sentimentálne návraty do minulosti iba kratochvíľou. Žijeme akciou, nie reflexiou – dneškom, nie včerajškom.
Písané pre www.tyzden.sk
Áno, to „oni“ urobili hrubú čiaru za minulosťou, to „oni“ umožnili komunistom, aby infiltrovali nové štruktúry moci... To „oni“! Ako povedal jeden môj známy: „Mali ste ich postaviť k múru a vešať na kandelábre!“
Jasné, medzi kandelábrami a zrušením Komunistickej strany je škála možností. Napríklad súdne procesy s konkrétnymi ľuďmi za konkrétne zločiny komunizmu. Neviem síce, či ľudové súdy existovali čo i len v jedinej postkomunistickej krajine v našom civilizačnom okruhu, ale aj keby – profíci s „čistými rukami“ z neba nepadali. Podobne pedagógovia, vedci, odborníci na manažment a ďalší. Škrtnutím článku 4 z Ústavy a slobodnými voľbami sa ľudská prirodzenosť nezmenila. Ani otvorenými hranicami, ani zrovnoprávnením všetkých foriem vlastníctva, ani zrušením cenzúry, ani listinou základných práv, ani odideologizovaním školstva...
Jasné, svet je dnes iný ako včera. Niektorých zmeny nutkajú k rozjímaniu nad novými výzvami: Ukrajina, militantný islamizmus, kultúra násilia, takzvaná hospodárska kríza, vzďaľovanie demokracie od ľudí „tam dole“, víťazné ťaženie populistov Klausovho, Zemanovho, Ficovho, Orbánovho… razenia, resentimenty na časy všetkých foriem socializmu a nacionalizmu, volebné výsledky neštandardných politických zoskupení typu SMER, ANO… Prečo „buran“ Zeman, a nie aristokrat Schwarzenberg? Prečo Babiš, a nie štandardná politická strana a politická ideológia? Prečo Fico? Pánboh zaplať za Havla, Gaucka, Kisku... A Američania fakt môžu za všetko? Veď sú rovnakí ako my, akurát výkonnejší a majú radšej hamburgery ako halušky a rezne. A do toho bežný chod každodennosti – rodina, deti, robota, účtenky, raňajky, obed, večera, návyky a závislosti... neistota, strach, osamelosť, inflácia informácií, vek, zdravotný stav, susedia, úroda...
Mimochodom, rok 2014 bol naozaj čudný – už nikdy rovnaký nebude. Akurát sa obávam, že tá doba mi je akási známa. Čiastočne z literatúry, čiastočne z rozprávania starších, čiastočne z vlastnej skúsenosti, a možno aj z pozorovania mladších a úplne mladých. Istota nespočíva v náboženstve, vo vrchnosti, v štáte, národe, koreňoch. Sú to často iba floskuly, ktorých sa dovolávajú aj všakovakí hajzli v mene hesla: Rozdeľ a panuj! A, ako ukázali nedávne voľby na Ukrajine, aj tých komunistov a nacionalistov sa môžeme zbaviť slobodným hlasovaním. Nebýva to však ani rýchlo, ani zadarmo a ani na večné časy.
November ’89 vstúpil do učebníc a literatúry, do kolektívnej pamäti. Pre kreatívnu myseľ sú však sentimentálne návraty do minulosti iba kratochvíľou. Žijeme akciou, nie reflexiou – dneškom, nie včerajškom.
Písané pre www.tyzden.sk