obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“.
Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu. Tu riskujeme iba informačný smog – povedať môže takmer každý takmer každému takmer kedykoľvek takmer všetko. Pravda, ak si dáte trochu pozor na slovíčka, za ktoré by ste mohli dostať zaucho alebo predvolanie od súdu.
Iste, sú ľudia, ktorých hlasy predsa len viac počuť. Napríklad verejne známe osobnosti zo sveta politiky, vedy, umenia, zábavy... Za svoje právo „byť videný“ však platia – ich životy, aj tie v spálni, sú verejné. Poznáme to napríklad z krčiem a kaviarní, kde si občas na ich konto uľavujeme z vlastných frustrácií. Spomínam si aj na istú TV moderátorku, mala frajera, ktorý sa živil ako ochranca. Sníval o tom, že mu raz niektorá z verejných osobností strelí zaucho. Mal pripravenú stratégiu, ako vyžiť z odškodného. Neviem, ako dopadol.
Oriana Fallaci (jej knihy Hněv a hrdost a Síla rozumu vyšli aj česky) bola osobnosť sveta žurnalistiky a publicistiky. Rozdala si to s islamom, ktorý chápala ako nepriateľa našej civilizácie, takisto s našou takzvanou politickou korektnosťou, čo býva často iba metafora na pasivitu, ustráchanosť a ľahostajnosť. Islamisti sa jej vyhrážali smrťou, „naši“ ju vláčili po súdoch a verejne ju urážali. Toto viem, ako dopadlo – Oriana Fallaci umrela na rakovinu. Problém medzičasom metastázoval.
V čích silách je ustrážiť slobodu slova pred zámermi a záujmami kadekoho? Opýtaj sa sám seba, kde je hranica, ktorú neprekročíš. Ty! Nie ľud, národ, štát. Ak obstojíš sám pred sebou, dokážeš brániť aj „hradby svojej obce“. Akurát tie hradby sú dnes ďalej, ako dovidíme – pre niektorých v hlavnom meste, pre iných hoci aj na Ukrajine, alebo v Sýrii, Iraku, Iráne, Izraeli... Globálna dedina, však?
„Tu a teraz“ predbežne o život nejde, ani o demokraciu. Ostražitosť je však na mieste. Sám seba sa napríklad pýtam aj toto: Je ten .piano, ktorý zaburiňuje diskusné fóra v mojom obľúbenom týždenníku, agent FSB, alebo iba psychopat? Ide, samozrejme, o žartovný príklad. Vážne položená otázka znie: Dokáže sa demokracia so svojím konceptom ľudských práv ubrániť aj proti nepriateľom a zneužívateľom demokracie? Ak to nedokáže, prehrá a k slovu sa dostane nesloboda. Nie pre Pentu, J&T, Fica, Babiša..., ale pre mňa, teba, nás. Nejaká obdoba islamského štátu pod zástavou putinovskej propagandy sa už nájde.
Pôvodný význam slova tabu sa týka priestupkov voči striktným sociálnym zákazom. Tie môžu byť zabetónované v pevných civilizačných hodnotách a normách, alebo prištipcované na šnúre potrieb a cieľov ľudí, ktorá sa zmieta vo vetroch momentálnej moci a módy.
Písané pre www.tyzden.sk
Iste, sú ľudia, ktorých hlasy predsa len viac počuť. Napríklad verejne známe osobnosti zo sveta politiky, vedy, umenia, zábavy... Za svoje právo „byť videný“ však platia – ich životy, aj tie v spálni, sú verejné. Poznáme to napríklad z krčiem a kaviarní, kde si občas na ich konto uľavujeme z vlastných frustrácií. Spomínam si aj na istú TV moderátorku, mala frajera, ktorý sa živil ako ochranca. Sníval o tom, že mu raz niektorá z verejných osobností strelí zaucho. Mal pripravenú stratégiu, ako vyžiť z odškodného. Neviem, ako dopadol.
Oriana Fallaci (jej knihy Hněv a hrdost a Síla rozumu vyšli aj česky) bola osobnosť sveta žurnalistiky a publicistiky. Rozdala si to s islamom, ktorý chápala ako nepriateľa našej civilizácie, takisto s našou takzvanou politickou korektnosťou, čo býva často iba metafora na pasivitu, ustráchanosť a ľahostajnosť. Islamisti sa jej vyhrážali smrťou, „naši“ ju vláčili po súdoch a verejne ju urážali. Toto viem, ako dopadlo – Oriana Fallaci umrela na rakovinu. Problém medzičasom metastázoval.
V čích silách je ustrážiť slobodu slova pred zámermi a záujmami kadekoho? Opýtaj sa sám seba, kde je hranica, ktorú neprekročíš. Ty! Nie ľud, národ, štát. Ak obstojíš sám pred sebou, dokážeš brániť aj „hradby svojej obce“. Akurát tie hradby sú dnes ďalej, ako dovidíme – pre niektorých v hlavnom meste, pre iných hoci aj na Ukrajine, alebo v Sýrii, Iraku, Iráne, Izraeli... Globálna dedina, však?
„Tu a teraz“ predbežne o život nejde, ani o demokraciu. Ostražitosť je však na mieste. Sám seba sa napríklad pýtam aj toto: Je ten .piano, ktorý zaburiňuje diskusné fóra v mojom obľúbenom týždenníku, agent FSB, alebo iba psychopat? Ide, samozrejme, o žartovný príklad. Vážne položená otázka znie: Dokáže sa demokracia so svojím konceptom ľudských práv ubrániť aj proti nepriateľom a zneužívateľom demokracie? Ak to nedokáže, prehrá a k slovu sa dostane nesloboda. Nie pre Pentu, J&T, Fica, Babiša..., ale pre mňa, teba, nás. Nejaká obdoba islamského štátu pod zástavou putinovskej propagandy sa už nájde.
Pôvodný význam slova tabu sa týka priestupkov voči striktným sociálnym zákazom. Tie môžu byť zabetónované v pevných civilizačných hodnotách a normách, alebo prištipcované na šnúre potrieb a cieľov ľudí, ktorá sa zmieta vo vetroch momentálnej moci a módy.
Písané pre www.tyzden.sk