na jednom z českých informačných portálov som sa dozvedel, že Islamský štát – áno, ten, čo stína hlavy novinárom, humanitárnym pracovníkom, „nepriateľom“ islamu – je konšpiráciou Izraela a USA.
A aj tie ekonomické sankcie, ktoré majú ochrániť Ukrajinu pred ruskou agresiou, sú iba olejom do ohňa. Približne tak povedali exprezident Klaus a jeho exporadca Hájek, prezident Zeman, expremiér Čarnogurský, premiér Fico... ak mám vymenovať aspoň časť predstaviteľov generácie súčasnej a nedávno minulej vodcovskej elity. Ide vraj o ropu a geopolitické záujmy mocností. Pomerne pestrá a masívna časť občianskej verejnosti im súhlasne pritakáva.
Pri svojich pochôdzkach po kníhkupectvách som si opakovane overil, že najoceňovanejšie tituly krásnej literatúry sú tie depresívne, temné, bezperspektívne. V mojom obľúbenom pražskom kníhkupectve Fišer tvrdia, že ide o 95 percent kníh na pultoch. Existenciálna a existenčná bieda je nespochybniteľným umeleckým mainstreamom. A to žijeme v časoch bezprecedentného mieru, demokracie a blahobytu.
Nazad ku knihám: Čerstvá novinka Malé ruce ve veliké válce (Yury a Sonya Winterbergovci, Praha 2014) dostala aj mňa. Je o deťoch, ktoré prevalcovala prvá svetová vojna, čiže o generácii našich rodičov a starých rodičov.
Nemám dôvod neveriť psychiatrom, psychológom, neurovedcom… o prenosoch tráum z prarodičov a rodičov na deti a vnúčatá. Dve svetové vojny a jeden komunizmus za necelé storočie – bolo toho dosť minimálne pre štyri generácie. Zvyknúť si na svet bez ostnatých drôtov a obmedzení šlo rýchlo. Zdá sa mi skôr, že generácia našich detí trpí absenciou „veľkých“, teda nadosobných cieľov. S tým sa mladým ľuďom fakt ťažko žije. Teda, pokiaľ za „veľké“ ciele nepovažujú niektorú z revolt, ktoré sú práve v móde a dajú sa absolvovať za tatkove peniaze. Predpokladám, že generácia vnúčat a pravnúčat si svoje veľké ciele bude musieť vymyslieť opäť „nanovo“. Niektorí sa vydajú cestou resentimentov na časy revolúcií a sociálnych búrok, podaktorí aj cestou nacionálneho a internacionálneho socializmu. Boh s nimi, pokiaľ by za svoje omyly platili sami. Zaplatia však aj nevinní, ako tomu bolo vždy, keď vodcovia načrtli ružové obzory a „ľud“ sa vydal na cestu. Nanič im budú zaprášené knihy po rodičoch a prarodičoch. Navyše, kto už bude rozumieť tomu jazyku?
A čo tak presídliť sa do vesmíru? Takýto manéver vyžaduje heroické vzopätia kreativity a spolupráce, čo sú dva základné predpoklady prežitia ľudstva. A je to vskutku múdrejšia motivácia, ako šibnuté národovectvo. To národovectvo, ktorého mali ľudia ako Klaus, Hájek, Zeman, Čarnogurský, Fico... v onom roku pána 2014 plné ústa.
V zásade však mám voči slovu generácia výhrady. Psychologický a sociálny čas kráčajú svojimi cestičkami, často bez ohľadu na ten individuálny biologický a kalendárny. Budúcnosť, ako by som rád dúfal a veril, patrí deťom. A je jedno, koľko budú mať aktuálne rokov.
Písané pre www.tyzden.sk
Pri svojich pochôdzkach po kníhkupectvách som si opakovane overil, že najoceňovanejšie tituly krásnej literatúry sú tie depresívne, temné, bezperspektívne. V mojom obľúbenom pražskom kníhkupectve Fišer tvrdia, že ide o 95 percent kníh na pultoch. Existenciálna a existenčná bieda je nespochybniteľným umeleckým mainstreamom. A to žijeme v časoch bezprecedentného mieru, demokracie a blahobytu.
Nazad ku knihám: Čerstvá novinka Malé ruce ve veliké válce (Yury a Sonya Winterbergovci, Praha 2014) dostala aj mňa. Je o deťoch, ktoré prevalcovala prvá svetová vojna, čiže o generácii našich rodičov a starých rodičov.
Nemám dôvod neveriť psychiatrom, psychológom, neurovedcom… o prenosoch tráum z prarodičov a rodičov na deti a vnúčatá. Dve svetové vojny a jeden komunizmus za necelé storočie – bolo toho dosť minimálne pre štyri generácie. Zvyknúť si na svet bez ostnatých drôtov a obmedzení šlo rýchlo. Zdá sa mi skôr, že generácia našich detí trpí absenciou „veľkých“, teda nadosobných cieľov. S tým sa mladým ľuďom fakt ťažko žije. Teda, pokiaľ za „veľké“ ciele nepovažujú niektorú z revolt, ktoré sú práve v móde a dajú sa absolvovať za tatkove peniaze. Predpokladám, že generácia vnúčat a pravnúčat si svoje veľké ciele bude musieť vymyslieť opäť „nanovo“. Niektorí sa vydajú cestou resentimentov na časy revolúcií a sociálnych búrok, podaktorí aj cestou nacionálneho a internacionálneho socializmu. Boh s nimi, pokiaľ by za svoje omyly platili sami. Zaplatia však aj nevinní, ako tomu bolo vždy, keď vodcovia načrtli ružové obzory a „ľud“ sa vydal na cestu. Nanič im budú zaprášené knihy po rodičoch a prarodičoch. Navyše, kto už bude rozumieť tomu jazyku?
A čo tak presídliť sa do vesmíru? Takýto manéver vyžaduje heroické vzopätia kreativity a spolupráce, čo sú dva základné predpoklady prežitia ľudstva. A je to vskutku múdrejšia motivácia, ako šibnuté národovectvo. To národovectvo, ktorého mali ľudia ako Klaus, Hájek, Zeman, Čarnogurský, Fico... v onom roku pána 2014 plné ústa.
V zásade však mám voči slovu generácia výhrady. Psychologický a sociálny čas kráčajú svojimi cestičkami, často bez ohľadu na ten individuálny biologický a kalendárny. Budúcnosť, ako by som rád dúfal a veril, patrí deťom. A je jedno, koľko budú mať aktuálne rokov.
Písané pre www.tyzden.sk