Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval.
Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8.000 korún, v plnej až 100.000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri 89 sme uvítali.
V čase, keď mi už bolo jasné, ako je to s helmou, som dostal pozvanie. Večera s istým Tassom Saadom – autorom knihy „Sloužil jsem Arafatovi“, ktorú prišiel z Ameriky do Prahy uviesť na trh. Sedeli sme v malej príjemnej reštaurácii. Autor mal za sebou kariéru palestínskeho utečenca v Gaze, bojovníka Fatahu, ostreľovača s mnohými zárezmi na pažbe. O svojich obetiach hovoril pokojne, bez emócií. Jeho konverzia z islamu ku kresťanstvu, od nenávisti k pokore a úcte k ľudskému životu, je veľký príbeh. Celý čas som však premýšľal o tom, či toto je cesta k riešeniu izraelsko – palestínskeho problému. No nie je, samozrejme. Pri večeri som dostal Saadovu knihu aj s venovaním: „To my brother Fedor. Grace and Peace”.
Krátko na to som šiel na Slovensko. Do Bratislavy na diskusiu so seniormi Židovskej náboženskej obce a do Šale na premietanie dokumentu o tom, ako som hľadal miesto, kde mi na konci druhej svetovej vojny zavraždili otca. Bratislavským seniorom som rozprával o nedávnom pochode po trase úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu do Žiliny. Rozprával som im aj o tom, čo som videl, počul a cítil v Osvienčime. Napríklad v baraku, kde sa tiesnilo asi tisíc ľudí, spali po troch na jednej drevenej prični a v troch vrstvách nad sebou. Jedna z účastníčok diskusie potichu poznamenala: „... nás spalo na jednej prični päť“. Tak to mi naplno došlo s akými ľuďmi hovorím.
Cestou autom zo Slovenska do Prahy som listoval v novinách. Slovenský premiér Fico sa rovno vysmieva sankciám EÚ voči Rusku a český prezident chce vidieť dôkazy o invázii ruských vojakov na Ukrajinu. Kamarát za volantom, ktorý pozná fungovanie tajných služieb „zvnútra“, rozvíjal v súvislosti s Tassom Saadom úvahy o nelegáloch, ktorí žijú „rozpustení“ na území nepriateľa. Čakajú na pokyn a hodinu „H“.
Zdá sa mi, že mier je výsada, ktorá je dočasne prepožičaná silným. Silným natoľko, že agresor si jednoducho netrúfne a že ustupovanie agresorovi môže byť – a veľmi často aj býva – smrtiaca stratégia. Viem, pacifistom takéto reči nevoňajú, ale čo už.
Po dopísaní tohto textu som si z knižnice vybral klasiku: „Mistr Sun o válečném umění“, a znovu si prečítal záver knihy Stefana Zweiga „Svet včerajška“. Žijeme medzi zákopmi.
Písané pre www.tyzden.sk
V čase, keď mi už bolo jasné, ako je to s helmou, som dostal pozvanie. Večera s istým Tassom Saadom – autorom knihy „Sloužil jsem Arafatovi“, ktorú prišiel z Ameriky do Prahy uviesť na trh. Sedeli sme v malej príjemnej reštaurácii. Autor mal za sebou kariéru palestínskeho utečenca v Gaze, bojovníka Fatahu, ostreľovača s mnohými zárezmi na pažbe. O svojich obetiach hovoril pokojne, bez emócií. Jeho konverzia z islamu ku kresťanstvu, od nenávisti k pokore a úcte k ľudskému životu, je veľký príbeh. Celý čas som však premýšľal o tom, či toto je cesta k riešeniu izraelsko – palestínskeho problému. No nie je, samozrejme. Pri večeri som dostal Saadovu knihu aj s venovaním: „To my brother Fedor. Grace and Peace”.
Krátko na to som šiel na Slovensko. Do Bratislavy na diskusiu so seniormi Židovskej náboženskej obce a do Šale na premietanie dokumentu o tom, ako som hľadal miesto, kde mi na konci druhej svetovej vojny zavraždili otca. Bratislavským seniorom som rozprával o nedávnom pochode po trase úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu do Žiliny. Rozprával som im aj o tom, čo som videl, počul a cítil v Osvienčime. Napríklad v baraku, kde sa tiesnilo asi tisíc ľudí, spali po troch na jednej drevenej prični a v troch vrstvách nad sebou. Jedna z účastníčok diskusie potichu poznamenala: „... nás spalo na jednej prični päť“. Tak to mi naplno došlo s akými ľuďmi hovorím.
Cestou autom zo Slovenska do Prahy som listoval v novinách. Slovenský premiér Fico sa rovno vysmieva sankciám EÚ voči Rusku a český prezident chce vidieť dôkazy o invázii ruských vojakov na Ukrajinu. Kamarát za volantom, ktorý pozná fungovanie tajných služieb „zvnútra“, rozvíjal v súvislosti s Tassom Saadom úvahy o nelegáloch, ktorí žijú „rozpustení“ na území nepriateľa. Čakajú na pokyn a hodinu „H“.
Zdá sa mi, že mier je výsada, ktorá je dočasne prepožičaná silným. Silným natoľko, že agresor si jednoducho netrúfne a že ustupovanie agresorovi môže byť – a veľmi často aj býva – smrtiaca stratégia. Viem, pacifistom takéto reči nevoňajú, ale čo už.
Po dopísaní tohto textu som si z knižnice vybral klasiku: „Mistr Sun o válečném umění“, a znovu si prečítal záver knihy Stefana Zweiga „Svet včerajška“. Žijeme medzi zákopmi.
Písané pre www.tyzden.sk