prebiehala akcia, ktorá mala pripomenúť inváziu „spriatelených“ armád Varšavského paktu v roku 1968. Hrali tam skvelé undergroundové kapely ľudia sa fajn bavili.
Sem tam nejaký ten rečník nikomu nevadil. Hlavne, že hovoril krátko a nebol to práve aktívny politik. Na tom istom námestí paralelne vystupovali aj iné kapely a osamelí hudobníci, posedávali žobráci, potulovali sa drogoví díleri, turisti z celého sveta, ľudia postávali u stánkov s klobáskami a pivom, hmýrili sa okolo obchodov.
Bolo to iba deň nato, ako som sa vrátil z pochodu po trase úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu. Viem s pravdepodobnosťou, ktorá sa blíži istote, že tie mená takmer nikomu nič nehovoria. Zhodou okolností mi v ten stý deň zavolal z Ostravy kamarát – psychológ. Užasnutý mi rozprával o svojom poslednom zážitku – o klientovi s depresiou získanou prenosom traumy príbuzného – bývalého príslušníka PTP. Že neviete, čo je PTP? Málokto vie. Švandrlíkovu knihu a film o „čiernych barónoch“ ste považovali iba za vydarený a veselý thriller? Nuž hej, však aj všeznalec Google uvádza iba niekoľko viet. Šlo o pomocné technické prápory. Presnejšie o tábory nútených prác, o vojakov s lopatami, jednotky, do ktorých minimálne na tri roky rukovali v časoch komunizmu deti takzvaných nepriateľov socializmu.
Už roky bezmocne sledujem potrebu Ivana Mačuru, jedného zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v Nitre (tú si snáď ešte pamätáte) menovite pripomínať v rôznych diskusných fórach zločiny komunistov, nad ktorými sa zavrela voda. Neviem ani čo s nekonečným príbehom, známym pod názvom „Kauza Cervanová“, a s kopcom ďalších, ktoré vytesňujeme z pamäti. A o holocauste a vojnovej Slovenskej republike s Tisom na čele radšej pomlčím. Pomlčím aj o preukázanom fakte prenosu traum jeho obetí na druhú a tretiu generáciu, pretože je to vo vlastnej veci a už naozaj nemám chuť čítať anonymné výlevy nejakých magorov.
Iné ma štve. Netrpeli tí naši prarodičia a rodičia zbytočne?! Nezopakujú si naše vnúčatá a pravnúčatá peripetie ich životov znova?! Veď sa len započúvaj do tých Ficových, Čarnogurského či Kotlebových rečí! Mrkni hen za hranice na Ukrajinu. Zamysli sa nad Putinovou politikou! Všimni si verejný diskurs nabitý antiamerikanizmom, vyprázdnenosťou, jalovým národovectvom, závisťou a rozmanitými averziami proti tým a tamtým!
Utešujem sa takto: Staviame minulosti pomníky vlastnými telami a vlastnými príbehmi. Áno, vlastnými telami a vlastnými príbehmi! Nevadí, že sú iba z malej časti heroické a zväčša absurdne tragické, až tragikomické. Podstupujeme Syzifov zápas bez konca. Normálka život. Aspoň takto nejako som odpísal Petrovi Gettingovi, keď si zanariekal nad svojim márnym burcovaním verejnej mienky, ktorá nevšímavo necháva bujnieť adoráciu našej vlastnej biedy, napríklad v Bytči, kde je Tisov svätostánok, alebo na internete, kde sú hnusné náckovské stránky aj s gramatickými chybami (predbežne bez videí so stínaním hláv).
Písané pre www.tyzden.sk
Bolo to iba deň nato, ako som sa vrátil z pochodu po trase úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu. Viem s pravdepodobnosťou, ktorá sa blíži istote, že tie mená takmer nikomu nič nehovoria. Zhodou okolností mi v ten stý deň zavolal z Ostravy kamarát – psychológ. Užasnutý mi rozprával o svojom poslednom zážitku – o klientovi s depresiou získanou prenosom traumy príbuzného – bývalého príslušníka PTP. Že neviete, čo je PTP? Málokto vie. Švandrlíkovu knihu a film o „čiernych barónoch“ ste považovali iba za vydarený a veselý thriller? Nuž hej, však aj všeznalec Google uvádza iba niekoľko viet. Šlo o pomocné technické prápory. Presnejšie o tábory nútených prác, o vojakov s lopatami, jednotky, do ktorých minimálne na tri roky rukovali v časoch komunizmu deti takzvaných nepriateľov socializmu.
Už roky bezmocne sledujem potrebu Ivana Mačuru, jedného zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v Nitre (tú si snáď ešte pamätáte) menovite pripomínať v rôznych diskusných fórach zločiny komunistov, nad ktorými sa zavrela voda. Neviem ani čo s nekonečným príbehom, známym pod názvom „Kauza Cervanová“, a s kopcom ďalších, ktoré vytesňujeme z pamäti. A o holocauste a vojnovej Slovenskej republike s Tisom na čele radšej pomlčím. Pomlčím aj o preukázanom fakte prenosu traum jeho obetí na druhú a tretiu generáciu, pretože je to vo vlastnej veci a už naozaj nemám chuť čítať anonymné výlevy nejakých magorov.
Iné ma štve. Netrpeli tí naši prarodičia a rodičia zbytočne?! Nezopakujú si naše vnúčatá a pravnúčatá peripetie ich životov znova?! Veď sa len započúvaj do tých Ficových, Čarnogurského či Kotlebových rečí! Mrkni hen za hranice na Ukrajinu. Zamysli sa nad Putinovou politikou! Všimni si verejný diskurs nabitý antiamerikanizmom, vyprázdnenosťou, jalovým národovectvom, závisťou a rozmanitými averziami proti tým a tamtým!
Utešujem sa takto: Staviame minulosti pomníky vlastnými telami a vlastnými príbehmi. Áno, vlastnými telami a vlastnými príbehmi! Nevadí, že sú iba z malej časti heroické a zväčša absurdne tragické, až tragikomické. Podstupujeme Syzifov zápas bez konca. Normálka život. Aspoň takto nejako som odpísal Petrovi Gettingovi, keď si zanariekal nad svojim márnym burcovaním verejnej mienky, ktorá nevšímavo necháva bujnieť adoráciu našej vlastnej biedy, napríklad v Bytči, kde je Tisov svätostánok, alebo na internete, kde sú hnusné náckovské stránky aj s gramatickými chybami (predbežne bez videí so stínaním hláv).
Písané pre www.tyzden.sk