smejú sa, milujú a nenávidia, diskutujú navzájom naším prostredníctvom. Raz sa do tohto zástupu zaradíme aj sami. Kolektívna pamäť nevyhasne.
To iba niektorí by boli radi, keby nebola. Pre vlastné delikty, zlyhania, záujmy.
Na začiatku leta 2014 sa slovenskí a českí občania z médií dozvedeli, že: „... keď spoločnosť dáva najavo hlbokú ľahostajnosť k minulosti a keď súdy môžu odhaliť pravdu len limitovane, sú lustrácie už len zmesou právnej frašky a morálneho gýča. Poctivejšie, než ich umelo a formálne udržiavať pri živote, by bolo pripustiť si, že sa s minulosťou už nevyrovnáme, pretože minulosť jednoducho vyhasla.“ Bolo to na margo príbehu Andreja Babiša, významného českého politika, podnikateľa, majiteľa mediálneho impéria, ktorý práve doťahoval pred slovenským súdom do víťazného konca svoju „očistu“ ohľadne spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou pred rokom 1989. Beriem tie slová vážne.
Takže svedectvá preživších komunistické gulagy sú už iba vyhasnutá pamäť, podobne ako masové hroby a hŕby popola z nacistických krematórií? Životy mojej generácie a generácie našich otcov v atmosfére strachu a neslobody, zatvárania za názory, sú už iba kamienky na ceste, po ktorej šliapu bývalí komunisti, eštebáci a im podobní?
Podľa počtu hlasov, ktoré títo ničomníci dostávajú v slobodných voľbách, súdim, že ide o mohutný prúd podobne alebo rovnako zmýšľajúcich občanov. Tak to ma podrž! Utekať už nikam nebudem, ani čakať, až sa „oni“ rozhýbu k razantnej akcii. A nebudem si kvôli nim predbežne ani zháňať kalašnikova. Treba si to s nimi rozdať v politickej aréne a v médiách. Sám, alebo v komunitách spriaznených duší, pri každej príležitosti, kde sa dá, a celkom konkrétne.
Niekedy v rokoch 1987 až 1989 sa dosť hovorilo o synergickom efekte ostrovčekov pozitívnej deviácie. Následne sa mnohí pokúsili túto metaforu zosmiešniť. Aké ostrovčeky? Aký synergický efekt? Ale veď samotný november 1989 bol takýto – bránim svoj obľúbený koncept. Ako inak vyrozprávať príbeh erupcie zosietených komunít politického disentu, ochranárov prírody, umeleckého undergroundu, ilegálnej cirkvi, výrazných osobností šedej zóny spoločnosti?
Áno, udalosti z Novembra 1989 boli synergickým efektom ostrovov pozitívnej deviácie. A áno, mali svoje príčiny v príbehoch predchádzajúcich generácií. Odchod Harabína z top postu v slovenskej justícii, zvrat verejnej mienky v kauze Hedvigy Malinovej – Žákovej, víťazstvo Andreja Kisku v prezidentských voľbách... o dve desaťročia neskôr vnímam v tomto kontexte ako vlnky, ktoré sa šíria zo vzdialeného epicentra dávnej erupcie do šírok verejného priestoru. A keď aj tie posledné splynú z hladinou, príde ďalšia erupcia a potom ďalšia. Každá generácia potrebuje tú svoju. Manna z neba, alebo gratis odkaz dedov a tatkov, nemotivuje k činu. Akurát by bolo fajn, keby to bola erupcia nežná, súcitná, láskavá. Negatívne emócie a udalosti prídu vzápätí, pretože taká je prirodzenosť behu ľudských dejín a takto to bolo aj po 17. 11. 1989.
Písané pre www.tyzden.sk
Na začiatku leta 2014 sa slovenskí a českí občania z médií dozvedeli, že: „... keď spoločnosť dáva najavo hlbokú ľahostajnosť k minulosti a keď súdy môžu odhaliť pravdu len limitovane, sú lustrácie už len zmesou právnej frašky a morálneho gýča. Poctivejšie, než ich umelo a formálne udržiavať pri živote, by bolo pripustiť si, že sa s minulosťou už nevyrovnáme, pretože minulosť jednoducho vyhasla.“ Bolo to na margo príbehu Andreja Babiša, významného českého politika, podnikateľa, majiteľa mediálneho impéria, ktorý práve doťahoval pred slovenským súdom do víťazného konca svoju „očistu“ ohľadne spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou pred rokom 1989. Beriem tie slová vážne.
Takže svedectvá preživších komunistické gulagy sú už iba vyhasnutá pamäť, podobne ako masové hroby a hŕby popola z nacistických krematórií? Životy mojej generácie a generácie našich otcov v atmosfére strachu a neslobody, zatvárania za názory, sú už iba kamienky na ceste, po ktorej šliapu bývalí komunisti, eštebáci a im podobní?
Podľa počtu hlasov, ktoré títo ničomníci dostávajú v slobodných voľbách, súdim, že ide o mohutný prúd podobne alebo rovnako zmýšľajúcich občanov. Tak to ma podrž! Utekať už nikam nebudem, ani čakať, až sa „oni“ rozhýbu k razantnej akcii. A nebudem si kvôli nim predbežne ani zháňať kalašnikova. Treba si to s nimi rozdať v politickej aréne a v médiách. Sám, alebo v komunitách spriaznených duší, pri každej príležitosti, kde sa dá, a celkom konkrétne.
Niekedy v rokoch 1987 až 1989 sa dosť hovorilo o synergickom efekte ostrovčekov pozitívnej deviácie. Následne sa mnohí pokúsili túto metaforu zosmiešniť. Aké ostrovčeky? Aký synergický efekt? Ale veď samotný november 1989 bol takýto – bránim svoj obľúbený koncept. Ako inak vyrozprávať príbeh erupcie zosietených komunít politického disentu, ochranárov prírody, umeleckého undergroundu, ilegálnej cirkvi, výrazných osobností šedej zóny spoločnosti?
Áno, udalosti z Novembra 1989 boli synergickým efektom ostrovov pozitívnej deviácie. A áno, mali svoje príčiny v príbehoch predchádzajúcich generácií. Odchod Harabína z top postu v slovenskej justícii, zvrat verejnej mienky v kauze Hedvigy Malinovej – Žákovej, víťazstvo Andreja Kisku v prezidentských voľbách... o dve desaťročia neskôr vnímam v tomto kontexte ako vlnky, ktoré sa šíria zo vzdialeného epicentra dávnej erupcie do šírok verejného priestoru. A keď aj tie posledné splynú z hladinou, príde ďalšia erupcia a potom ďalšia. Každá generácia potrebuje tú svoju. Manna z neba, alebo gratis odkaz dedov a tatkov, nemotivuje k činu. Akurát by bolo fajn, keby to bola erupcia nežná, súcitná, láskavá. Negatívne emócie a udalosti prídu vzápätí, pretože taká je prirodzenosť behu ľudských dejín a takto to bolo aj po 17. 11. 1989.
Písané pre www.tyzden.sk