„Navrhujem ti ako tému majstrovstvá sveta vo futbale. Neviem ako ty, ale ja som futbalový fanúšik a toto sú výnimočné majstrovstvá sveta. Ak ťa futbal nezaujíma, môžeš napísať, prečo ťa nezaujíma.“
Odpísal som: „Uhádol si, nezaujíma.“
Ozaj, prečo ma nezaujíma? Preto, že som nemal otca, ktorý by ma brával na futbal? Preto, že na našej ulici sme sa hrali iba guľôčky a na vojny? Preto, že ma mamka neprihlásila? Bola by radšej, keby sme s Egonom hrali na husle. Preto, že som k športu nemal žiadny vzťah? Ale mal, lenže skôr k takzvaným kontaktným športom. Dokonca som ich ako pubertiak a mladý muž robil aj systematicky. Dodnes mám pre to pochrámaný nos. Ale je pravda, že hlučný dav nemám rád. Necítim sa v ňom dobre. A futbaloví fanúšikovia sú obzvlášť hluční. Na druhej strane, občas sa pred televíziou vzruším. Dodnes si napríklad pamätám zápasy našej hokejovej reprezentácie so Sovietmi v čase, keď nás po roku 1968 okupovali ich vojská. Alebo zápasy skvelého boxera Muhammada Aliho (vtedy sa ešte volal Cassius Clay).
Peter píše, že tohoročné majstrovstvá sveta vo futbale sú výnimočné. Netuším prečo. Že pritiahli k televíziám milióny? Mňa nie. Že sa hrá aj o kolektívnu identitu? Nepotrpím si na ňu. Žeby šlo o národnú hrdosť, či dokonca vlastenectvo? Prostredníctvom futbalu? Nepotrebujem. Že vášne a emócie sú samy o sebe príťažlivé? Však hej, ale mám iné spôsoby, ako prejaviť jedno i druhé. Že hra je dôležitá súčasť života? Je, ale hrám sa inak. Nehovoriac o tom, že mne čumenie ako hra nepripadá.
Na druhej strane však: keď je niekto v niečom dobrý, tak je dobrý a klobúk dolu. Je jedno, či to je futbal, alebo čokoľvek, čo neubližuje iným. Keď si ľudia potrebujú uľaviť, prosím – futbal je lepší ako chľast, násilie, drogy, nemravnosti. A ak si niekto potrebuje takto upevňovať pocit skupinovej, napríklad národnej príslušnosti, je to jeho vec.
Možno by som hovoril inak, keby ma otec brával na futbal, alebo niektorý z mojich synov bol futbalová hviezda. Mal by vypracované telo, dobré príjmy… a nepremýšľal by príliš o zbytočnostiach, ako napríklad ja. Možno by nepremýšľal vôbec a ako športovej celebrite by mu to nebránilo v kariére ani po ukončení aktívneho športového života. Veď prečo by to nemohol, napríklad, dotiahnuť až na poradcu prezidenta ako Dárius Rusnák?
Alebo som jednoducho čosi dôležité prehliadol. Napríklad fakt, že športové zápolenie bolo v dejinách vnímané tak trochu ako príprava na boj, skúška zdatnosti a odvahy, povolený spôsob ventilácie agresivity, prestížna vec. Iste, niektorí na verejnej scéne súťažili umom, intelektuálnou zdatnosťou, vciťovaním sa... Že sa im nedostávalo uznania a profitu ako futbalovým hviezdam? No a? Napokon, asi naozaj platí, že ideálom je vyvážený vzťah mysle, tela a duše. Akurát tí intelektuáli trávia nepomerne viac času nad knihou než športovaním. Mnohí „obyčajní ľudia“ ich preto považujú za padavky. A napokon, naozaj sa nepamätám, že by som niekedy nabalil dievča alebo ženu na filozofické táranie.
Ozaj, prečo ma nezaujíma? Preto, že som nemal otca, ktorý by ma brával na futbal? Preto, že na našej ulici sme sa hrali iba guľôčky a na vojny? Preto, že ma mamka neprihlásila? Bola by radšej, keby sme s Egonom hrali na husle. Preto, že som k športu nemal žiadny vzťah? Ale mal, lenže skôr k takzvaným kontaktným športom. Dokonca som ich ako pubertiak a mladý muž robil aj systematicky. Dodnes mám pre to pochrámaný nos. Ale je pravda, že hlučný dav nemám rád. Necítim sa v ňom dobre. A futbaloví fanúšikovia sú obzvlášť hluční. Na druhej strane, občas sa pred televíziou vzruším. Dodnes si napríklad pamätám zápasy našej hokejovej reprezentácie so Sovietmi v čase, keď nás po roku 1968 okupovali ich vojská. Alebo zápasy skvelého boxera Muhammada Aliho (vtedy sa ešte volal Cassius Clay).
Peter píše, že tohoročné majstrovstvá sveta vo futbale sú výnimočné. Netuším prečo. Že pritiahli k televíziám milióny? Mňa nie. Že sa hrá aj o kolektívnu identitu? Nepotrpím si na ňu. Žeby šlo o národnú hrdosť, či dokonca vlastenectvo? Prostredníctvom futbalu? Nepotrebujem. Že vášne a emócie sú samy o sebe príťažlivé? Však hej, ale mám iné spôsoby, ako prejaviť jedno i druhé. Že hra je dôležitá súčasť života? Je, ale hrám sa inak. Nehovoriac o tom, že mne čumenie ako hra nepripadá.
Na druhej strane však: keď je niekto v niečom dobrý, tak je dobrý a klobúk dolu. Je jedno, či to je futbal, alebo čokoľvek, čo neubližuje iným. Keď si ľudia potrebujú uľaviť, prosím – futbal je lepší ako chľast, násilie, drogy, nemravnosti. A ak si niekto potrebuje takto upevňovať pocit skupinovej, napríklad národnej príslušnosti, je to jeho vec.
Možno by som hovoril inak, keby ma otec brával na futbal, alebo niektorý z mojich synov bol futbalová hviezda. Mal by vypracované telo, dobré príjmy… a nepremýšľal by príliš o zbytočnostiach, ako napríklad ja. Možno by nepremýšľal vôbec a ako športovej celebrite by mu to nebránilo v kariére ani po ukončení aktívneho športového života. Veď prečo by to nemohol, napríklad, dotiahnuť až na poradcu prezidenta ako Dárius Rusnák?
Alebo som jednoducho čosi dôležité prehliadol. Napríklad fakt, že športové zápolenie bolo v dejinách vnímané tak trochu ako príprava na boj, skúška zdatnosti a odvahy, povolený spôsob ventilácie agresivity, prestížna vec. Iste, niektorí na verejnej scéne súťažili umom, intelektuálnou zdatnosťou, vciťovaním sa... Že sa im nedostávalo uznania a profitu ako futbalovým hviezdam? No a? Napokon, asi naozaj platí, že ideálom je vyvážený vzťah mysle, tela a duše. Akurát tí intelektuáli trávia nepomerne viac času nad knihou než športovaním. Mnohí „obyčajní ľudia“ ich preto považujú za padavky. A napokon, naozaj sa nepamätám, že by som niekedy nabalil dievča alebo ženu na filozofické táranie.