(cca 9000 metrov štvorcových) a zhruba kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná irska krčma so slovensko, americko, irsko, ukrajinsko, českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktoré po revolúcii developoval M. G., žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA. Po roku 1989 sa vrátil a medzičasom zbankrotoval na inom veľkom projekte. Husitský kostol sv. Mikuláša, staručká radnica s orlojom, kde večne postávajú turisti a čakajú až začne zvoniť... Renesancia, baroko, rokoko a kdesi pod tým aj románske a gotické základy (moc tomu nerozumiem). Snáď desať storočí na jednom plácku. Uprostred chaos stánkov s haluškami, šunkou, trdelníkmi, langošmi, rôznymi serepatičkami, osamelý saxafonista, občas parta skvelých jazzmanov a raz som tam videl aj skupinu chlapov v dlhých sukniach s gajdami, hrali škótske ľudovky a medzi sebou sa bavili česky. Postáva tam občas aj starý pán z Hlohovca s husličkami. Raz som sa ho opýtal, ako ide život. Ukázal na mincu, ktorú som mu hodil, a povedal: „Však vidíte“. Prihodil som. Smutno je mi zo živých sôch, nadháňačov na thajskú masáž a rikšákov. Neďaleko je kubánska krčma, kde mám ako štamgast 25 percentnú zľavu, dve moje obľúbené kníhkupectvá (v Kaprovej a v Celetnej) a drahá brazílska Ambiente. Za rohom v Maiselovej býva, maľuje a predáva obrázky kamarát z Ukrajiny. Z okna kuká na rovnomennú synagógu zo 16-teho storočia. Za rohom o storočie starší cintorín, kde sú hroby v dvanástich vrstvách nad sebou. Kúsoček odtiaľ je časť Fakulty sociálnych vied. Stačí cinknúť a Paľo Frič vybehne na kus reči. Domov sa odtiaľ prepravujem, ak nie som autom, metrom zo stanice Staromestská. Toť nedávno som tam stretol krajana. Rútil sa za mnou k pisoáru a pani z okienka za ním kričala: „Kam jdete, pět korun!“ Dobehol ku mne a spustil: „Kurva, že ty si ten Karol Gál!“, Povedal som: „Hmmm“. Chlap pokračoval: „A kde v piči je tá vépéenka?!“. Povedal som“ Čo ja viem?“. On nato: „Poď na pivo“.

Na prácu a spánok však potrebujem ticho. To mám tam, kde bývam. V sídlisku radových domčekov – niekto by povedal, že sú na jedno brdo – neďaleko Malej a Divokej Šárky. Susedia, podľa tvárí a pozdravov, sú Kórejci, Američania, Rusi, Vietnamci, zopár českých rodín a občas sa na seba usmejeme s veľmi sympatickou Indkou, ktorá má za manžela Švéda. Vidím ich pohromade keď je Haloween, alebo ktosi zorganizuje v uličkách sídliska blší trh. Sídlisko – satelit, bez obchodu, krčmy, kostola, úradu.... V noci to trochu pripomína cintorín, čo mojej manželke vyhovuje. V baraku mám svoje knihy a obrázky, hlavne od kamarátov. Tu sa Ira obklopila postavičkami zo svojich kníh a fotkami vnúčat. Tu som doma. Však hej, je to sádrokartónový domov s odfláknutou izoláciou. Mám to tam rád.

Písané pre www.tyzden.sk