Juraj Hammer, býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzelra z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na 90-ku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Zhruba povedal toto:
„Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich nech nešíria paniku“. Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“
Vierka M. (šla do Terezína v rovnakom transporte, ako naši) mi vyrozprávala príbeh svojho syna, ktorého vraj pripravila o zamestnanie lesbická kolegyňa a pomyselné „kvóty“ pre menšiny. Že by? To Vierkina dcéra žije už dvadsať rokov v partnerskom vzťahu. Inštitút manželstva v dnešnom Tel Avive nefičí.
Najradšej som chodil na telavivskú prímorskú promenádu (permanentne ju zametajú hlavne čierni židia z Etiópie). Od božieho rana do noci tu joggujú, plávu, debatia, pojedajú a popíjajú mladí, starí… so sluchátkami na ušiach a s mobilmi v rukách. V reštaurácií pri pláži som poobedoval s Andreou Haas (podávali iba jedlá povolené na sviatky pesach). Hovorí, že ľudia tu žijú každú sekundu naplno a každý po svojom. Na sude s pušným prachom – dodávam ja, nedávno napríklad zadržali loď pod panamskou zástavou, naloženú modernými raketami z Iránu s dostrelom na ktorékoľvek miesto v Izraeli. Tlačovka o tejto udalosti bola v krajinách EÚ ignorovaná, namiesto toho sa písalo o niekoľkých domoch, ktoré Izrael plánuje na sporných územiach.
Jeden večer sme sa s vnúčatami vybrali na večeru do arabskej reštaurácie v starobylom prístave Jaffo. Za jednotnú cenu nám zavalili stôl mištičkami s kadečím. Polovica z tých dobrôt ostala na stole a neuveriteľne rýchly a príjemný arabský personál ich zmietol do odpadkových kanistrov. Neďaleko je stanové mestečko, kde mladé rodiny protestujú proti drahému bývaniu. Proti vláde?!
Nositelia tradičných hodnôt judaizmu tu chodia v čiernych kaftanoch, s pajsami… a heterogénna väčšina (zložená z rôznych menšín) ich nemá v láske – nechodia na vojnu, dráždia svojou ortodoxnosťou a odčerpávajú, vraj neprimerane, z verejných rozpočtov.
Počas svojho pobytu som tiež premietal film Krátka dlhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) na českej ambasáde. Jedna pani počas premietania odišla znechutená so slovami, že toto ona nemusí počúvať. Inú to zase úplne vzalo a celá roztrasená mi povedala: „Aj môj otec kráčal na pochode smrti“.
Mumraj je môj základný pocit z Izraela. Dojmy a zase dojmy, rozum na ich spracovanie, ak sa to vôbec dá, potrebuje čas. Akurát dúfam, že až moje vnúčatá (Sofinka sa už dnes, ako šesťročná, dohovorí v niekoľkých jazykoch) nebudú mať problém s pestrofarebnosťou. Naopak, bude im pripadať normálna.
Keď som o svojej ceste, po návrate do Prahy, referoval kamarátovi, ktorý už roky nevytiahol päty z Prahy a okolia, povedal: Toto všetko ja viem zo Starého Zákona.
Písané pre www.tyzden.sk
Vierka M. (šla do Terezína v rovnakom transporte, ako naši) mi vyrozprávala príbeh svojho syna, ktorého vraj pripravila o zamestnanie lesbická kolegyňa a pomyselné „kvóty“ pre menšiny. Že by? To Vierkina dcéra žije už dvadsať rokov v partnerskom vzťahu. Inštitút manželstva v dnešnom Tel Avive nefičí.
Najradšej som chodil na telavivskú prímorskú promenádu (permanentne ju zametajú hlavne čierni židia z Etiópie). Od božieho rana do noci tu joggujú, plávu, debatia, pojedajú a popíjajú mladí, starí… so sluchátkami na ušiach a s mobilmi v rukách. V reštaurácií pri pláži som poobedoval s Andreou Haas (podávali iba jedlá povolené na sviatky pesach). Hovorí, že ľudia tu žijú každú sekundu naplno a každý po svojom. Na sude s pušným prachom – dodávam ja, nedávno napríklad zadržali loď pod panamskou zástavou, naloženú modernými raketami z Iránu s dostrelom na ktorékoľvek miesto v Izraeli. Tlačovka o tejto udalosti bola v krajinách EÚ ignorovaná, namiesto toho sa písalo o niekoľkých domoch, ktoré Izrael plánuje na sporných územiach.
Jeden večer sme sa s vnúčatami vybrali na večeru do arabskej reštaurácie v starobylom prístave Jaffo. Za jednotnú cenu nám zavalili stôl mištičkami s kadečím. Polovica z tých dobrôt ostala na stole a neuveriteľne rýchly a príjemný arabský personál ich zmietol do odpadkových kanistrov. Neďaleko je stanové mestečko, kde mladé rodiny protestujú proti drahému bývaniu. Proti vláde?!
Nositelia tradičných hodnôt judaizmu tu chodia v čiernych kaftanoch, s pajsami… a heterogénna väčšina (zložená z rôznych menšín) ich nemá v láske – nechodia na vojnu, dráždia svojou ortodoxnosťou a odčerpávajú, vraj neprimerane, z verejných rozpočtov.
Počas svojho pobytu som tiež premietal film Krátka dlhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) na českej ambasáde. Jedna pani počas premietania odišla znechutená so slovami, že toto ona nemusí počúvať. Inú to zase úplne vzalo a celá roztrasená mi povedala: „Aj môj otec kráčal na pochode smrti“.
Mumraj je môj základný pocit z Izraela. Dojmy a zase dojmy, rozum na ich spracovanie, ak sa to vôbec dá, potrebuje čas. Akurát dúfam, že až moje vnúčatá (Sofinka sa už dnes, ako šesťročná, dohovorí v niekoľkých jazykoch) nebudú mať problém s pestrofarebnosťou. Naopak, bude im pripadať normálna.
Keď som o svojej ceste, po návrate do Prahy, referoval kamarátovi, ktorý už roky nevytiahol päty z Prahy a okolia, povedal: Toto všetko ja viem zo Starého Zákona.
Písané pre www.tyzden.sk