sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno.
Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).
Nazad ku Kertészovi. Na strane 153 spomentutej knihy hovorí čosi dôležité. Prerozprávam: Naša generácia vyrastala v časoch orwellovského newsspeaku – ten jazyk prenikal našimi životmi, až sa napokon svet ideologického „akože“ prelínal aj s našim privátnym „takto“. Po roku 1989 bola tá hranica dlhé roky natoľko neostrá, že sme boli schopní voliť do významných funkcií tých, ktorí nás oslovovali jazykom neslobodnej minulosti. Slobodne! Keď sme po zhruba dvoch desaťročiach precitli, zrazu sme zistili, že na vyrozprávanie príbehu vlastných životov nám chýbajú slová, jazyk. O životoch obetí peripetií našich dejín nehovoriac. Akurát niekoľko Majstrov to zvládlo – spočítali by ste ich však na prstoch.
Nedávno ma prekvapila Mirka Preussová, dlhoročná družka Ruda Dzurka, Roma, umelca, skvelého chlapa, keď mi povedala, že to najdôležitejšie na Rudovi bolo to, čo nepovedal. A na nás, jeho kamarátoch, čo sme za nim chodili, ju najviac štvalo, že sme furt rozprávali a nič sa nedozvedela. Áno, žvatlanie je tiež jazyk, komunikácia, prejav ducha doby. Rozpráva napríklad o tom, že pohodička vedie k inflácii slov. Rudo Dzurko v pohodičke nebol. Vnímavý umelec a navyše svedok života na dne. Ozaj, čím to je, že múzy milujú trable a dobré bydlo ničí kreativitu? O tomto však inokedy.
Kedysi ma zaujal názor Josepha Rotha o tom, že našou vlasťou je duch našej doby. Dnes sa mi zdá, že to je duch posledných zhruba dva a pol tisíca rokov, kedy sa rodila naša civilizácia, jej umenie, viera, filozofia, veda. Mýli ma akurát, že sa rodila akosi globálne. Filozof Karl Jaspers hovorí o axiálnom veku, religionistka Karen Armstrongová o veľkej transformácii, kdesi okolo šiesteho či piateho storočia pred naším letopočtom, keď prehovorili starozákonní proroci, Buddha, Lao C´, Sokrates.... ako keby o tom istom, ibaže rôznymi jazykmi a v rôznych kútoch sveta. Kauzálne uvažovanie vnucuje hypotézu, že ešte predtým existoval akýsi univerzálny jazyk, ktorý stál pri zrode ľudstva a ktorý sme vyhnali v časoch, keď sme vytvárali (konštruovali) národy a náboženstvá... Jeho prvotná príčina je, tak to vnímam, uchopiteľná iba vierou alebo intuíciou zo závratných hĺbok kolektívneho nevedomia, či odkiaľ.
Začínam rozumieť mlčaniu Ruda Dzurka, dôvodom, pre ktoré judaizmus zakazuje používať meno B..a, taoizmus hovorí o ceste, ktorá nemá začiatok, koniec, meno... A predsa píšeme a píšeme, hovoríme a hovoríme... občas do úplného zblbnutia.
Písané pre www.tyzden.sk
Nazad ku Kertészovi. Na strane 153 spomentutej knihy hovorí čosi dôležité. Prerozprávam: Naša generácia vyrastala v časoch orwellovského newsspeaku – ten jazyk prenikal našimi životmi, až sa napokon svet ideologického „akože“ prelínal aj s našim privátnym „takto“. Po roku 1989 bola tá hranica dlhé roky natoľko neostrá, že sme boli schopní voliť do významných funkcií tých, ktorí nás oslovovali jazykom neslobodnej minulosti. Slobodne! Keď sme po zhruba dvoch desaťročiach precitli, zrazu sme zistili, že na vyrozprávanie príbehu vlastných životov nám chýbajú slová, jazyk. O životoch obetí peripetií našich dejín nehovoriac. Akurát niekoľko Majstrov to zvládlo – spočítali by ste ich však na prstoch.
Nedávno ma prekvapila Mirka Preussová, dlhoročná družka Ruda Dzurka, Roma, umelca, skvelého chlapa, keď mi povedala, že to najdôležitejšie na Rudovi bolo to, čo nepovedal. A na nás, jeho kamarátoch, čo sme za nim chodili, ju najviac štvalo, že sme furt rozprávali a nič sa nedozvedela. Áno, žvatlanie je tiež jazyk, komunikácia, prejav ducha doby. Rozpráva napríklad o tom, že pohodička vedie k inflácii slov. Rudo Dzurko v pohodičke nebol. Vnímavý umelec a navyše svedok života na dne. Ozaj, čím to je, že múzy milujú trable a dobré bydlo ničí kreativitu? O tomto však inokedy.
Kedysi ma zaujal názor Josepha Rotha o tom, že našou vlasťou je duch našej doby. Dnes sa mi zdá, že to je duch posledných zhruba dva a pol tisíca rokov, kedy sa rodila naša civilizácia, jej umenie, viera, filozofia, veda. Mýli ma akurát, že sa rodila akosi globálne. Filozof Karl Jaspers hovorí o axiálnom veku, religionistka Karen Armstrongová o veľkej transformácii, kdesi okolo šiesteho či piateho storočia pred naším letopočtom, keď prehovorili starozákonní proroci, Buddha, Lao C´, Sokrates.... ako keby o tom istom, ibaže rôznymi jazykmi a v rôznych kútoch sveta. Kauzálne uvažovanie vnucuje hypotézu, že ešte predtým existoval akýsi univerzálny jazyk, ktorý stál pri zrode ľudstva a ktorý sme vyhnali v časoch, keď sme vytvárali (konštruovali) národy a náboženstvá... Jeho prvotná príčina je, tak to vnímam, uchopiteľná iba vierou alebo intuíciou zo závratných hĺbok kolektívneho nevedomia, či odkiaľ.
Začínam rozumieť mlčaniu Ruda Dzurka, dôvodom, pre ktoré judaizmus zakazuje používať meno B..a, taoizmus hovorí o ceste, ktorá nemá začiatok, koniec, meno... A predsa píšeme a píšeme, hovoríme a hovoríme... občas do úplného zblbnutia.
Písané pre www.tyzden.sk