A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní... a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede. Stanfordský experiment, Luciferov efekt, meno Philipa Zimbarda a ďalších, ktoré takzvane vedecky dokazujú, čo o sebe vieme od nepamäti - sme náchylní správať sa k druhým strašne, bez citu, násilnícky. Nejaký dôvod sa vždy nájde. Napríklad: Kováča ml. uniesli, pretože otec nedržal basu s Mečiarom, Remiáša zavraždili pretože moc hovoril, Hedvigu Malinovú zmlátili pretože je Maďarka, Rómov v moldavskej osade pretože sú cigáni, študentov v Nitre, pretože vyznávali inú subkultúru, ako ich skinheadskí spoluobčania..., a to som vybral iba niektoré z medializovaných kauz na Slovensku.

Víťazí zlo?, opýtal sa ma raz Štefan Hríb. Ako kedy a ako kde, napadlo mi najprv. A vôbec: Čo je zlo?

Simon Baron Cohen, v knihe „Věda zla“ navrhuje nahradiť slovo „zlo“ nulovou empatiou. Pre ľudí bez empatie existuje iba jedno jediné veľké JA. Tí druhí sú iba čísla, veci, figúrky na šachovnici, špiny, hmyz... a tak s nimi aj – zväčša – zaobchádzajú.

Niektorí ľudia sú však natoľko vyprázdnení, že hľadajú „ja“ mimo seba. Nachádzajú ho v charizmatických vodcoch, v ideológiách... – stotožňujú sa s nimi, rozplývajú sa v nich, stávajú sa súčasťou masy veriacich poddaných, oddaných....

A čo indukované a davové emócie, v ktorých sa rozplývamel? Alebo chvíle, keď národ či nejaká skupina začne jednať s iným národom, skupinou tak, že ich definuje ako „problém“ a podrobí takzvane „riešeniu“?

Rozmanití ľudia si tiež nárokujú definovať dobro a zlo po svojom. Praxou je konkrétne konanie, čin. Obete krutosti a násilia nemyslia na detské traumy, choroby, životné karamboly páchateľov. A robia dobre. Alebo si myslíte, že by im pomohlo vedomie, že negatívne emócie (nenávisť, závisť, žiarlivosť, pýcha, hrabivosť...) sme – rovnako ako tie pozitívne emócie – podedili v toku evolúcie, genetickým prenosom, výchovou, vzdelaním, individuálnou skúsenosťou? Áno, schopnosť tlmiť ich, konfrontovať sa s nimi, pracovať s nimi je dobrá prevencia. To však už je iný príbeh.

Modlitba, meditácia, terapia, hra…sú cesty konfrontácie s negatívnymi emóciami a so zlom, cesty kultivácie pozitívnych emócií a vzťahov. Hranice „odkiaľ pokiaľ“ sú pohyblivé a individuálne. A obrana života (svojho a iných) silou je normálna.

S istotou platí jediné: zlo existuje a jeho epizodické víťazstvá a prehry padajú na naše hlavy. A na hlavy našich potomkov.

Písané pre www.tyzden.sk