povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity.
Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.
Problém je možno aj v slovách štát a jeho symboly. Zástava a hymna nás dojímajú napríklad pri športových úspechoch alebo iných veľkých emocionálnych vzopätiach ľudí. Prezident takmer nikdy. Necháva nás chladnými, nebudí emócie. Ale veď ani japonský cisár nemá kompetencie, a aká je to autorita. Alebo anglická kráľovná. Bude to možno tým, že tento symbol nie je zakotvený do našej tradície, nemá za sebou príbeh.
Tradícia a príbeh sú dejiny. Tých rakúsko-uhorských sme sa vzdali, tých československých, vrátane Masaryka a Havla, tiež. Vojnová Slovenská republika je zlý sen. A súčasnú štátnosť nám nedávno vytrucovali ľudia ako Mečiar proti vôli viac ako troch štvrtín občanov (tie prieskumy verejnej mienky existujú!). História síce ponúka niekoľko príkladov dejín, ktoré vznikali za stolom, na zákazku moci, ale aj to vymýšľanie je dnes problém. O všetkom sú archívy, vykopávky, písané svedectvá, svedkovia... a ani tí historici už nie sú v priamom žolde moci. Nemáme dejiny!? A Európska únia nikdy nebude útvarom, čo podaktorým dodá onen zázračný elixír, ktorému sa hovorí hrdosť na príslušnosť k neosobnej a nadosobnej inštitúcii štátu.
Čo s tým? Psychiatri svojim pacientom s poruchou osobnosti radia: Naučte sa so sebou žiť. Sami so sebou! Ja so sebou! Ty so sebou! To nie je zlý recept. Zvyšuje šancu na to, aby aj prezident bol minimálne normálny. Aj politici, z radov ktorých zväčša pochádza. Fakt, že ani potom nebudú štát a jeho symboly ničím posvätným, treba brať ako štandard. Zdravý a sebavedomý človek nepotrebuje sakralizované inštitúcie. Stačí mu, keď vie, že fungujú a dobre slúžia.
Pamätáte sa ešte, ako Ivan Gašparovič, vtedy ešte „len“ šéf parlamentu,verejne otituloval vtedajšieho úradujúceho prezidenta Michala Kováča ako starého „.uja“? Chcieť po ľuďoch, aby mali úctu pred symbolmi, ktoré reprezentujú „burani“, nejde. Respektíve ide, ale „výrobcom“ dejín post factum to dá riadne zabrať. „Tu a teraz“ by úplne stačilo, keby sme sa pre neho nemuseli hanbiť za svoju štátnu príslušnosť. Presnejšie, nemuseli sa hanbiť za národ, ktorý mu v priamej voľbe nasadil na hlavu symbolickú korunu. Alebo že by sme bez archetypov (vrátane symbolu vládcu a otca) boli iba nesúdržnou masou ľudí bez pocitu kolektívnej individuality (suverenity) a ako takí odkázaní na náhodnú priazeň okolností? Nie! ON sa už niekto nájde.
Písané pre www.tyzden.sk
Problém je možno aj v slovách štát a jeho symboly. Zástava a hymna nás dojímajú napríklad pri športových úspechoch alebo iných veľkých emocionálnych vzopätiach ľudí. Prezident takmer nikdy. Necháva nás chladnými, nebudí emócie. Ale veď ani japonský cisár nemá kompetencie, a aká je to autorita. Alebo anglická kráľovná. Bude to možno tým, že tento symbol nie je zakotvený do našej tradície, nemá za sebou príbeh.
Tradícia a príbeh sú dejiny. Tých rakúsko-uhorských sme sa vzdali, tých československých, vrátane Masaryka a Havla, tiež. Vojnová Slovenská republika je zlý sen. A súčasnú štátnosť nám nedávno vytrucovali ľudia ako Mečiar proti vôli viac ako troch štvrtín občanov (tie prieskumy verejnej mienky existujú!). História síce ponúka niekoľko príkladov dejín, ktoré vznikali za stolom, na zákazku moci, ale aj to vymýšľanie je dnes problém. O všetkom sú archívy, vykopávky, písané svedectvá, svedkovia... a ani tí historici už nie sú v priamom žolde moci. Nemáme dejiny!? A Európska únia nikdy nebude útvarom, čo podaktorým dodá onen zázračný elixír, ktorému sa hovorí hrdosť na príslušnosť k neosobnej a nadosobnej inštitúcii štátu.
Čo s tým? Psychiatri svojim pacientom s poruchou osobnosti radia: Naučte sa so sebou žiť. Sami so sebou! Ja so sebou! Ty so sebou! To nie je zlý recept. Zvyšuje šancu na to, aby aj prezident bol minimálne normálny. Aj politici, z radov ktorých zväčša pochádza. Fakt, že ani potom nebudú štát a jeho symboly ničím posvätným, treba brať ako štandard. Zdravý a sebavedomý človek nepotrebuje sakralizované inštitúcie. Stačí mu, keď vie, že fungujú a dobre slúžia.
Pamätáte sa ešte, ako Ivan Gašparovič, vtedy ešte „len“ šéf parlamentu,verejne otituloval vtedajšieho úradujúceho prezidenta Michala Kováča ako starého „.uja“? Chcieť po ľuďoch, aby mali úctu pred symbolmi, ktoré reprezentujú „burani“, nejde. Respektíve ide, ale „výrobcom“ dejín post factum to dá riadne zabrať. „Tu a teraz“ by úplne stačilo, keby sme sa pre neho nemuseli hanbiť za svoju štátnu príslušnosť. Presnejšie, nemuseli sa hanbiť za národ, ktorý mu v priamej voľbe nasadil na hlavu symbolickú korunu. Alebo že by sme bez archetypov (vrátane symbolu vládcu a otca) boli iba nesúdržnou masou ľudí bez pocitu kolektívnej individuality (suverenity) a ako takí odkázaní na náhodnú priazeň okolností? Nie! ON sa už niekto nájde.
Písané pre www.tyzden.sk