Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali!
Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa. Ľudia majú právo na zrkadlo, povinnosť pozrieť sa doň a zodpovednosť za podobu vlastnej tváre, hovorím. Azda im ten pohľad zatrepe dušou a následne aj rozumom, dúfam. Fakt, že sa na vlne Nežnej revolúcie zviezli bez poškvrny aj evidentní zločinci, je však neodškriepiteľnou historickou nespravodlivosťou.
Napríklad mnohí z prominentov slovenského vojnového štátu, pokiaľ neutiekli do emigrácie, vstúpili po vojne do Komunistickej strany či do Zväzu protifašistických bojovníkov, ako odhalil po novembri 1989 v sérii článkov Milan Žitný. To však hovorím o našom, domácom záhumienku. Príbehy nacistov, ktorí prepísali svoj životopis alebo získali novú identitu, ešte stále nie sú spravodlivo uzavreté a mnohé ani nikdy nebudú. O elitách komunistického režimu nehovoriac. Zdá sa, že títo ľudia boli a sú súdržnou skupinou s inštinktom pre „ich vec“.
Keď sa ľudia ako Vnuk, Kirschbaum a ďalší vracali po novembri 1989 na Slovensko nie zomrieť, ale resuscitovať Slovenskú republiku na základoch Tisovho odkazu, neveril som sprvoti vlastným očiam a ušiam. Našli úrodnú pôdu aj učenlivý dorast. A mnohých zaskočených občanov, ktorí naozaj netušili, že vplávajú do vôd ponovembrovej spoločnosti v takom svižnom tempe a s takým rachotom. S odstupom času sa ľahko mudruje napríklad o tom, že najvýraznejšiu podporu mal mečiarizmus práve v oblastiach, kde svojho času najviac kvitlo ľudáctvo. Schválne hovorím o mečiarizme, pretože ide o klon oboch pliag, ktoré nás postihli v dvadsiatom storočí.
Iba slepý nevidí, že vyznávači totalitných ideológií a odporcovia demokracie sú súdržnejší ako liberáli a konzervatívci. Žeby demarkačnou líniou bol vzťah k slobode, ktorá je predovšetkým osobná, adresná a nedeliteľná? Asi hej. Dôsledkom je všadeprítomný kolektivizmus a zbožšťovanie štátu. Aby parom vzal jedno aj druhé, ak byť dobrým Slovákom znamená kráčať v stáde a vzývať inštitúciu štátu ako čosi posvätné.
V prvej polovici deväťdesiatych rokov, to už som žil v Prahe, sa mi dostala do rúk odborná publikácia o rotácii elít. Dosť ma vtedy prekvapil fakt o ich vnútornej vitalite k sebareprodukcii. Napríklad vnuci českých podnikateľských elít sa po novembri 1989 opäť vracali k rodinnému podnikaniu. Ako keby medzitým nebolo vyvlastňovanie, gulagy a socializmus. Nejako podobne to vraj funguje všeobecne, teda aj pre politické mafie. Treba len dúfať, že kultúrna evolúcia je iná káva ako evolúcia biologická.
Písané pre www.tyzden.sk
Napríklad mnohí z prominentov slovenského vojnového štátu, pokiaľ neutiekli do emigrácie, vstúpili po vojne do Komunistickej strany či do Zväzu protifašistických bojovníkov, ako odhalil po novembri 1989 v sérii článkov Milan Žitný. To však hovorím o našom, domácom záhumienku. Príbehy nacistov, ktorí prepísali svoj životopis alebo získali novú identitu, ešte stále nie sú spravodlivo uzavreté a mnohé ani nikdy nebudú. O elitách komunistického režimu nehovoriac. Zdá sa, že títo ľudia boli a sú súdržnou skupinou s inštinktom pre „ich vec“.
Keď sa ľudia ako Vnuk, Kirschbaum a ďalší vracali po novembri 1989 na Slovensko nie zomrieť, ale resuscitovať Slovenskú republiku na základoch Tisovho odkazu, neveril som sprvoti vlastným očiam a ušiam. Našli úrodnú pôdu aj učenlivý dorast. A mnohých zaskočených občanov, ktorí naozaj netušili, že vplávajú do vôd ponovembrovej spoločnosti v takom svižnom tempe a s takým rachotom. S odstupom času sa ľahko mudruje napríklad o tom, že najvýraznejšiu podporu mal mečiarizmus práve v oblastiach, kde svojho času najviac kvitlo ľudáctvo. Schválne hovorím o mečiarizme, pretože ide o klon oboch pliag, ktoré nás postihli v dvadsiatom storočí.
Iba slepý nevidí, že vyznávači totalitných ideológií a odporcovia demokracie sú súdržnejší ako liberáli a konzervatívci. Žeby demarkačnou líniou bol vzťah k slobode, ktorá je predovšetkým osobná, adresná a nedeliteľná? Asi hej. Dôsledkom je všadeprítomný kolektivizmus a zbožšťovanie štátu. Aby parom vzal jedno aj druhé, ak byť dobrým Slovákom znamená kráčať v stáde a vzývať inštitúciu štátu ako čosi posvätné.
V prvej polovici deväťdesiatych rokov, to už som žil v Prahe, sa mi dostala do rúk odborná publikácia o rotácii elít. Dosť ma vtedy prekvapil fakt o ich vnútornej vitalite k sebareprodukcii. Napríklad vnuci českých podnikateľských elít sa po novembri 1989 opäť vracali k rodinnému podnikaniu. Ako keby medzitým nebolo vyvlastňovanie, gulagy a socializmus. Nejako podobne to vraj funguje všeobecne, teda aj pre politické mafie. Treba len dúfať, že kultúrna evolúcia je iná káva ako evolúcia biologická.
Písané pre www.tyzden.sk