bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja.
Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.
Nenávisť, agresivita, násilie… dá sa k tomu ešte povedať niečo nové? Čím viac má človek načítané o ľudskej prirodzenosti, o etnických, náboženských, národných… konfliktoch, tým je obratnejší v diskusiách. Stačí však jediná osobná skúsenosť, a všetko je to iba prach a popol. Jediné znásilnenie, jediná násilná smrť blízkého človeka, jediný pogrom, jediná konfrontácia so zbesilým davom, a všetky tie múdrosti idú do hája. Si odkázaný sám na seba, na tých pár ľudí, ktorí ti podajú ruku. A dokolečka si opakuješ svoje „Prečo?“ Pretože som Róm? Žid? Maďar? Imigrant? Homosexuál? Bohatý? Chudobný? Biely? Čierny? Ocitol som sa v zlom susedstve? Na zlej ulici? V zlej štvrti? V zlom štáte? Hlavne sa však treba vyhrabať z traumy, postaviť sa na nohy. Často na dlhý čas, ak nie na doživotie, so syndrómom, ktorému sa hovorí posttraumatický. Ale to už je „až potom“, pričom sa treba pripraviť tak, aby riziká „potom“ boli čo najmenšie. Ako? Rozpoznávaním rizík, preventívnou akciou, sebaobranou v bezprostrednom ohrození.
O tom, že takmer každý z nás v sebe nesie aj potenciál páchať zlo,vieme. Na celospoločenskej úrovni máme najviac skúseností s mocensky, ekonomicky, sociálne, ideogicky, národne, nábožensky podfarbenými negatívnými emóciami – závisťou a nenávisťou. Desivé je, že ich v poslednom čase akosi viac vidieť a cítiť. Tí mladí ľudia, s ktorými som diskutoval v Tranzite, sa od bežnej populácie líšia predovšetkým tým, že si to s extrémistami rozdávajú na uliciach – napríklad blokovaním ich demonštrácií. Klobúk dolu! Ostražití a pripravení by však mali byť aj ľudia, ktorí sa priamej akcie stránia. Ostražití a pripravení!
Popri psychickej a fyzickej príprave je to predovšetkým zdieľanie pocitu ohrozenia (strach je naozaj silná motivácia), utváranie komunít a permanentne aktualizovaná pamäť na obete, páchateľov a ľudí, ktorí sa dokázali postaviť zlu v hraničných podmienkach. Postbellum.cz a .sk sú iba čriepky z mozaiky. Vážme si ich a im podobných.
Je dobré vedieť, že dialóg je možný aj s nepriateľom! Ak nie, stále sa dá vyjednávať o konflikte bez násilia. Krajnými riešeniami sú útek a útok, ako aktívna sebaobrana. Odhaľovanie a zverejňovanie profilov, príbehov, diagnóz a financovania militantných extrémistov je nutnosť. Podobne pomoc obetiam a ohrozeným ľuďom v teréne. Napriek svojej anarchoidnej mentalite upieram svoju nádej aj k inštitúcii štátu a k politickým elitám. Majú v rukách nástroje aj patričnú moc. V dobrom i v zlom. Napokon, nacionalizácia verejného diškurzu, narastanie počtu antisystémových rebélií v demokratickom svete, vstup extrémizmu a politického populizmu do štandardnej politiky, a ďalšie symptómy prezrievajúcich a prezretých spoločenských problémov sú dostatočným mementom.
Písané pre www.tyzden.sk
Nenávisť, agresivita, násilie… dá sa k tomu ešte povedať niečo nové? Čím viac má človek načítané o ľudskej prirodzenosti, o etnických, náboženských, národných… konfliktoch, tým je obratnejší v diskusiách. Stačí však jediná osobná skúsenosť, a všetko je to iba prach a popol. Jediné znásilnenie, jediná násilná smrť blízkého človeka, jediný pogrom, jediná konfrontácia so zbesilým davom, a všetky tie múdrosti idú do hája. Si odkázaný sám na seba, na tých pár ľudí, ktorí ti podajú ruku. A dokolečka si opakuješ svoje „Prečo?“ Pretože som Róm? Žid? Maďar? Imigrant? Homosexuál? Bohatý? Chudobný? Biely? Čierny? Ocitol som sa v zlom susedstve? Na zlej ulici? V zlej štvrti? V zlom štáte? Hlavne sa však treba vyhrabať z traumy, postaviť sa na nohy. Často na dlhý čas, ak nie na doživotie, so syndrómom, ktorému sa hovorí posttraumatický. Ale to už je „až potom“, pričom sa treba pripraviť tak, aby riziká „potom“ boli čo najmenšie. Ako? Rozpoznávaním rizík, preventívnou akciou, sebaobranou v bezprostrednom ohrození.
O tom, že takmer každý z nás v sebe nesie aj potenciál páchať zlo,vieme. Na celospoločenskej úrovni máme najviac skúseností s mocensky, ekonomicky, sociálne, ideogicky, národne, nábožensky podfarbenými negatívnými emóciami – závisťou a nenávisťou. Desivé je, že ich v poslednom čase akosi viac vidieť a cítiť. Tí mladí ľudia, s ktorými som diskutoval v Tranzite, sa od bežnej populácie líšia predovšetkým tým, že si to s extrémistami rozdávajú na uliciach – napríklad blokovaním ich demonštrácií. Klobúk dolu! Ostražití a pripravení by však mali byť aj ľudia, ktorí sa priamej akcie stránia. Ostražití a pripravení!
Popri psychickej a fyzickej príprave je to predovšetkým zdieľanie pocitu ohrozenia (strach je naozaj silná motivácia), utváranie komunít a permanentne aktualizovaná pamäť na obete, páchateľov a ľudí, ktorí sa dokázali postaviť zlu v hraničných podmienkach. Postbellum.cz a .sk sú iba čriepky z mozaiky. Vážme si ich a im podobných.
Je dobré vedieť, že dialóg je možný aj s nepriateľom! Ak nie, stále sa dá vyjednávať o konflikte bez násilia. Krajnými riešeniami sú útek a útok, ako aktívna sebaobrana. Odhaľovanie a zverejňovanie profilov, príbehov, diagnóz a financovania militantných extrémistov je nutnosť. Podobne pomoc obetiam a ohrozeným ľuďom v teréne. Napriek svojej anarchoidnej mentalite upieram svoju nádej aj k inštitúcii štátu a k politickým elitám. Majú v rukách nástroje aj patričnú moc. V dobrom i v zlom. Napokon, nacionalizácia verejného diškurzu, narastanie počtu antisystémových rebélií v demokratickom svete, vstup extrémizmu a politického populizmu do štandardnej politiky, a ďalšie symptómy prezrievajúcich a prezretých spoločenských problémov sú dostatočným mementom.
Písané pre www.tyzden.sk