Niekedy v októbri 2013 sme sa s Petrom Zajacom dohodli, že celý rok 2014 budeme pokračovať v písaní glos na dohodnuté témy – každý po svojom. Odpichneme sa pritom od citátu z počutého, čítaného, cíteného.
Výber tém si podelíme fifty-fifty a budeme sa striedať. Tentoraz vybral citát "Náš nos – náš pán" Peter (názov rozhovoru s českým antropológom a etológom Janom Havlíčkom, odborníkom na rolu čuchu v ľudskej komunikácii publikovaný v: Lidové noviny, Pátek, 3. 1. 2014, č. 1, s. 29). Keď som mu naznačil, o čom chcem písať, zareagoval: „Prosím ťa, pozri si svoje staré texty a neopakuj sa!“ Môžem však za to, že slovo „nos“ vo mne vyvolalo okamžite nepríjemné asociácie? Myslím svoj nos. S tým sa naozaj nedá nič robiť. Napríklad: Keď chcel arcibiskup Sokol Agnesovi Snopkovi, ktorý bol vtedy ministrom kultúry, krátko po novembri 1989 naznačiť, čo som zač, spravil gesto, ktorým animoval môj veľký a zahnutý nos. Alebo. Pred voľbami v roku 1990 boli po Bratislave povylepované moje nosaté „karikatúry“ (http://www.fedorgal.cz/verejnost-proti-nasiliu/karikatury/). Napokon, nemusím byť osobný, je z čoho vychádzať – tento typ šírenia sociálneho smradu má dlhú tradíciu. Na Slovensku napríklad z čias vojnovej Slovenskej republiky.
Súčasne viem, že tento kúsoček tela môže byť aj pekný a užitočný. Môj syn, napríklad, ako dvojročný rád poťahoval za „ňoň“ handrového Buratina, s manželkou sme podľa nosa vedeli, že ho treba prebaliť a podobne. A sú dni, ktorým nos dodáva zmyslovú nadstavbu. V írskej krčme na Staromestskom dávajú do vareného červeného vína hrozienka a mandle. Víno rozvoniava – nosy hostí to vedia prvé a hneď posielajú správu chuťovým pohárikom. Tamtiež sa v stánkoch predáva šunka, langoše, trdelníky. Voňajú inak, ale pekne. Po návrate domov si odkrojím kus domácej klobásy od Jura Kalinu – má inú vôňu ako kúpená v obchode. Košele a ponožky hádžem do práčky, až keď smrdia. Mäso, kým ho umyjem, ovoniavam. Pečenú kačku cítim zďaleka a občas aj to, že som to s tým mäsom v rúre prehnal. Sú situácie, keď sa treba nadýchnuť nosom, ako to len ide, a v iných situáciách je lepšie chvíľu nedýchať. Vôňami a pachmi vysielame signál aj svojim vzdialeným blížnym. Podobne ako oni nám. Pamätám, ako som v roku 1990 vyrazil prvýkrát na Západ. Keď som hneď za švajčiarskymi hranicami šiel na benzínke na WC, neveril som svojmu nosu – ako v drogérii. To záchody za komunizmu mali iný odor. Žiadny div, veď toaletný papier bol neraz úzky profil.
Kvôli takýmto trivialitám je však škoda slov a námahy. Iné je podstatné: Človek, ktorý tvrdí, že nos je jeho pán, je akosi neúplný. Toto môže tvrdiť napríklad pes. Evolúcia selektovala zmysly živých bytostí do podoby, ktorá nechala niečo zakrpatieť a iné zveľadila. Vo Wikipedii som si prečítal, že vôňa (smrad) je zmyslová informácia o chemickom zložení aerosólu alebo plynu. A vône si vraj mozog zapamätá navždy. V tejto chvíli mi myseľ preskakuje o jeden evolučný závit vyššie. To máme aj za krásu ľudského srdca a ľudskej duše ďakovať evolúcii? Žeby láska bola evolučná výhoda, ktorá ľuďom umožnila prežiť všetky tie erupcie nenávisti, čo nás sprevádzajú dejinami a životom? Napríklad tak, že omamne vonia, zatiaľčo nenávisť smrdí?
Písané pre: www.tyzden.sk
Súčasne viem, že tento kúsoček tela môže byť aj pekný a užitočný. Môj syn, napríklad, ako dvojročný rád poťahoval za „ňoň“ handrového Buratina, s manželkou sme podľa nosa vedeli, že ho treba prebaliť a podobne. A sú dni, ktorým nos dodáva zmyslovú nadstavbu. V írskej krčme na Staromestskom dávajú do vareného červeného vína hrozienka a mandle. Víno rozvoniava – nosy hostí to vedia prvé a hneď posielajú správu chuťovým pohárikom. Tamtiež sa v stánkoch predáva šunka, langoše, trdelníky. Voňajú inak, ale pekne. Po návrate domov si odkrojím kus domácej klobásy od Jura Kalinu – má inú vôňu ako kúpená v obchode. Košele a ponožky hádžem do práčky, až keď smrdia. Mäso, kým ho umyjem, ovoniavam. Pečenú kačku cítim zďaleka a občas aj to, že som to s tým mäsom v rúre prehnal. Sú situácie, keď sa treba nadýchnuť nosom, ako to len ide, a v iných situáciách je lepšie chvíľu nedýchať. Vôňami a pachmi vysielame signál aj svojim vzdialeným blížnym. Podobne ako oni nám. Pamätám, ako som v roku 1990 vyrazil prvýkrát na Západ. Keď som hneď za švajčiarskymi hranicami šiel na benzínke na WC, neveril som svojmu nosu – ako v drogérii. To záchody za komunizmu mali iný odor. Žiadny div, veď toaletný papier bol neraz úzky profil.
Kvôli takýmto trivialitám je však škoda slov a námahy. Iné je podstatné: Človek, ktorý tvrdí, že nos je jeho pán, je akosi neúplný. Toto môže tvrdiť napríklad pes. Evolúcia selektovala zmysly živých bytostí do podoby, ktorá nechala niečo zakrpatieť a iné zveľadila. Vo Wikipedii som si prečítal, že vôňa (smrad) je zmyslová informácia o chemickom zložení aerosólu alebo plynu. A vône si vraj mozog zapamätá navždy. V tejto chvíli mi myseľ preskakuje o jeden evolučný závit vyššie. To máme aj za krásu ľudského srdca a ľudskej duše ďakovať evolúcii? Žeby láska bola evolučná výhoda, ktorá ľuďom umožnila prežiť všetky tie erupcie nenávisti, čo nás sprevádzajú dejinami a životom? Napríklad tak, že omamne vonia, zatiaľčo nenávisť smrdí?
Písané pre: www.tyzden.sk