Citát dialogu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013):
A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete…”
B: “Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!”
“Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A.
“Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.
Má v situácii, keď o výbere politikov rozhoduje väčšina, šancu naozajstný štátnik? Človek múdry, odvážny, vzdelaný, nekompromisný, neúplatný? Ako kedy. Schopných politikov vysúva dopredu situácia. Raz je to Churchill, inokedy Stalin alebo Hitler, Tiso, Masaryk, Havel či Gašparovič, alebo Mečiar. Zvláštne je, že tí, čo majú čo ponúknuť, sa ocitajú vpredu takmer výhradne v situácii ohrozenia. Keď ohrozenie pominie, väčšina voličstva sa dožaduje chleba a hier.
No čo už, treba veriť, že politikov, ktorí vzídu z volieb, budeme aj naďalej voliť slobodne. Raz za čas si potom môžeme dovoliť aj omyl. Napokon, v demokracii sa mýlime každý po svojom a nie všetci rovnako, čo je obrana pred najhorším. A viera, že sa intelektuálom prorokujúcim koniec kapitalizmu a Západu nepodarí zjednotiť, pretože v následnom revolučnom vzrušení by sa určite pridal aj „ľud“. Plus nádej, že demokracia samotná je, popri vzývaní chleba a hier, tiež aktívnym sociálnym učením voličov. Akurát to časové oneskorenie medzi prezrievaním spoločenských problémov a ich riešením je hrozivo dlhé. Obdobie mečiarizmu, ktoré trvalo zhruba pätnásť rokov, nech je mementom.
A na záver: Ak uveríme tomu, že svet skutočne za veľa nestojí, tak naozaj za veľa nebude stáť. A ak uveríme ľuďom, ktorí „vedia“, ako jedným vrzom vylepšiť svet, tak je to v kýbli aj naozaj.
Písané pre www.tyzden.sk
A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete…”
B: “Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!”
“Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A.
“Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.
Má v situácii, keď o výbere politikov rozhoduje väčšina, šancu naozajstný štátnik? Človek múdry, odvážny, vzdelaný, nekompromisný, neúplatný? Ako kedy. Schopných politikov vysúva dopredu situácia. Raz je to Churchill, inokedy Stalin alebo Hitler, Tiso, Masaryk, Havel či Gašparovič, alebo Mečiar. Zvláštne je, že tí, čo majú čo ponúknuť, sa ocitajú vpredu takmer výhradne v situácii ohrozenia. Keď ohrozenie pominie, väčšina voličstva sa dožaduje chleba a hier.
No čo už, treba veriť, že politikov, ktorí vzídu z volieb, budeme aj naďalej voliť slobodne. Raz za čas si potom môžeme dovoliť aj omyl. Napokon, v demokracii sa mýlime každý po svojom a nie všetci rovnako, čo je obrana pred najhorším. A viera, že sa intelektuálom prorokujúcim koniec kapitalizmu a Západu nepodarí zjednotiť, pretože v následnom revolučnom vzrušení by sa určite pridal aj „ľud“. Plus nádej, že demokracia samotná je, popri vzývaní chleba a hier, tiež aktívnym sociálnym učením voličov. Akurát to časové oneskorenie medzi prezrievaním spoločenských problémov a ich riešením je hrozivo dlhé. Obdobie mečiarizmu, ktoré trvalo zhruba pätnásť rokov, nech je mementom.
A na záver: Ak uveríme tomu, že svet skutočne za veľa nestojí, tak naozaj za veľa nebude stáť. A ak uveríme ľuďom, ktorí „vedia“, ako jedným vrzom vylepšiť svet, tak je to v kýbli aj naozaj.
Písané pre www.tyzden.sk