Dokonca nezvyknem čítať do konca ani zmluvy, ktoré podpisujem. Intuitívne to cítim tak, že dohoda sa drží, a keď nie, tak sú tie podpísané papiere aj tak nanič.
Nie je to práve najlepší postoj a párkrát v živote som naň trpko doplatil. Poučený prehrami som sa naučil vyhľadávať pomoc expertov na právo, keď na to príde.
Jeden z najlepších, akého som stretol, tvrdil, že žijeme v časoch, keď ľudia prejavujú svoj vzťah k právu predovšetkým tým, že vymýšľajú rozmanité kľučky a finty, ako právo obísť. Dá sa tiež povedať, že za právnika s veľkým „P“ je považovaný ten, ktorý neprehráva, nech už je jeho klient vinný, alebo nie. A že je na svoje schopnosti patrične hrdý a patrične za ne aj platený.
Nuž, čo už – právnik, policajt, pracovník finančného úradu... lemujú naše cesty životom a každý po svojom sa snažíme nedostať sa s nimi do konfliktu. Teoreticky by nám v tom mali pomáhať ľudia, ktorým sa hovorí zákonodarcovia, vláda, justícia. Teoreticky. Prakticky majú, napríklad tí slovenskí, za ušami nepotrestané únosy, vraždy, zmarené referendá, korupčné škandály, nevyšetrené rozkrádačky, „kauzy“ Cervanová, Malinová a tak ďalej. A to schválne hovorím iba o niektorých nepotrestaných zločinoch z obdobia po páde komunizmu. Zločiny nacionálneho socializmu a komunizmu sme medzičasom premlčali.
Zatiaľ, zdá sa mi, žijeme v právnej neistote. A keďže som vyrastal na westernoch, celkom by sa mi páčilo, keby aj naša ústava mala jeden a pol strany, po uliciach by sa prechádzali ľudia ako inšpektor Calaghan, morálka by vládla nad slušnými ľuďmi a strach by vládol nad grázlami.
Aby však bolo jasné, dnešok by som ani náhodou nemenil za roky štyridsiate (fašistický slovenský štát), a tie ďalšie pod kuratelou komunistov a komunizmu, až po november 1989. Medzi kriminalitou ľudí a zločineckým režimom je priepastný rozdiel. Fakt, že mnohí zabudli, desí.
Písané pre www.tyzden.sk
Jeden z najlepších, akého som stretol, tvrdil, že žijeme v časoch, keď ľudia prejavujú svoj vzťah k právu predovšetkým tým, že vymýšľajú rozmanité kľučky a finty, ako právo obísť. Dá sa tiež povedať, že za právnika s veľkým „P“ je považovaný ten, ktorý neprehráva, nech už je jeho klient vinný, alebo nie. A že je na svoje schopnosti patrične hrdý a patrične za ne aj platený.
Nuž, čo už – právnik, policajt, pracovník finančného úradu... lemujú naše cesty životom a každý po svojom sa snažíme nedostať sa s nimi do konfliktu. Teoreticky by nám v tom mali pomáhať ľudia, ktorým sa hovorí zákonodarcovia, vláda, justícia. Teoreticky. Prakticky majú, napríklad tí slovenskí, za ušami nepotrestané únosy, vraždy, zmarené referendá, korupčné škandály, nevyšetrené rozkrádačky, „kauzy“ Cervanová, Malinová a tak ďalej. A to schválne hovorím iba o niektorých nepotrestaných zločinoch z obdobia po páde komunizmu. Zločiny nacionálneho socializmu a komunizmu sme medzičasom premlčali.
Zatiaľ, zdá sa mi, žijeme v právnej neistote. A keďže som vyrastal na westernoch, celkom by sa mi páčilo, keby aj naša ústava mala jeden a pol strany, po uliciach by sa prechádzali ľudia ako inšpektor Calaghan, morálka by vládla nad slušnými ľuďmi a strach by vládol nad grázlami.
Aby však bolo jasné, dnešok by som ani náhodou nemenil za roky štyridsiate (fašistický slovenský štát), a tie ďalšie pod kuratelou komunistov a komunizmu, až po november 1989. Medzi kriminalitou ľudí a zločineckým režimom je priepastný rozdiel. Fakt, že mnohí zabudli, desí.
Písané pre www.tyzden.sk