Čítanie diskusných fór na internete si ordinujem z akéhosi zvrhlého sklonu k sebabičovaniu. Navrávam si pritom, že poznávam svet, v ktorom žijem, a že je to užitočné. Nie je. Kráčanie záplavou negatívnych emócií škodí. Škodí duševnému zdraviu, neprospieva ani tomu fyzickému. A utvrdzovať sa napríklad v tom, že stačí zmienka o dievčatku, ktoré takmer upálili nacionálni socialisti, alebo o rómskej matke pätorčiat, aby to vyvolalo záplavu hnusu, si viem predstaviť aj bez toho, aby som sa tým brodil.

Zvláštnu kategóriu anonymných diskutérov tvoria rezidenti konkrétnych obchodných a politických záujmov. Pracujú s účelovo vyberanými citáciami, manifestujú akože znalosť veci, ukazujú prstom na „škodnú“. Sú to profesionálni fízli. Vyžaduje to od nich istú dávku vecných znalostí, systematickú prácu s archívmi a jasne definovaný účel. Pri čítaní ich príspevkov sa mi striedavo dvíha žalúdok a adrenalín. Snažia sa totiž nielen ublížiť, ale aj ponížiť, zničiť, deštruovať, demotivovať. Čo s tým?

Na tému davu existuje naozaj bohatá literatúra. Klasikmi sú Le Bon, Freud, Jung, Canetti... Naozaj niet pochýb, že v dave človek stráca sám seba. Stáva sa časťou ducha a tela davu. Okrem niekoľkých krátkych chvíľ v novembri 1989 a krátko po ňom bol na dav fanúšikov napríklad takého Mečiara alebo slovenských národovcov dosť odpudzujúci pohľad. Variantom klasického davu je e-dav. Je to zväčša virtuálna skrumáž chorých myslí, hulvátstva, zákernosti, zloby, konšpirácie, strachu...

Píšte, hovorím si, ak si tým uvoľňujete pretlak nazbieraných emócií, riešite frustráciu z osobných zlyhaní a životných karambolov, ak sa vám uľaví. Správcovia a administrátori takýchto fór by však mali ctiť literu a ducha zákonov. Ani jedno, ani druhé nás však nezbaví rizika explózie z pretlaku. Papiňáky medzi nami sú hrozbou, odpúšťanie pary nestačí. Najmä keď ich v preľudnenom verejnom priestore rozmiestňujú blázni a profíci.

Písané pre www.tyzden.sk