kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země.
Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)
Filozof a politik Alexis De Tocqueville (1805 – 1859) svojho času konštatoval: „Nikto nemôže s úspechom bojovať proti duchu doby a svojej krajiny, aj keby šlo o človeka sebamocnejšieho...“. V každom prípade vzdávam hold demokracii a jej súčasnej, tisíckrát opľutej podobe. Umožňuje kanalizáciu negatívnych emócií bez potokov krvi – verejným diskurzom. To, samozrejme, neznamená, že šíriteľov negatívnych emócií ubúda. Mnohí z nich čakajú, kým príde ich deň.
Kedy príde? A kto sa postaví proti? Koľko bolo, a je, takýchto rebelov v časoch extrémnej neslobody a koľkí, aj keď nešlo o extrémne podmienky, držali hubu a krok? Ten nepomer je evidentný. A rozhodujeme sa vôbec slobodne? Naše činy sa zväčša neopierajú o racionálny kalkul. To si až post factum svoje rozhodnutia ospravedlňujeme, vysvetľujeme, racionalizujeme. Slobodná voľba je len nepatrný záchvev času, ktorý prebehne od nevedomého impulzu cez prípadnú vedomú korekciu ku konkrétnym slovám, rozhodnutiam, činom, správaniu. Vyvierajú z hlbín psyché, odkiaľ sa prebíjajú cez našu ustrojenosť a podmienenosť. Cestou sa oddeľuje pomáhanie od ubližovania, neha od krutosti, láska od nenávisti, a tak ďalej. Akurát ten výsledok býva problematický. Veď prečo asi v demokratických pomeroch ľudia slobodne a opakovane púšťajú ku kormidlu narušených sociopatov alebo rýdzich technológov moci?
P.S.
Túto fotografiu určite poznáte (a ak nie, príbeh Augusta Landmessera ľahko nájdete na wikipedii):
Písané pre www.tyzden.sk
Filozof a politik Alexis De Tocqueville (1805 – 1859) svojho času konštatoval: „Nikto nemôže s úspechom bojovať proti duchu doby a svojej krajiny, aj keby šlo o človeka sebamocnejšieho...“. V každom prípade vzdávam hold demokracii a jej súčasnej, tisíckrát opľutej podobe. Umožňuje kanalizáciu negatívnych emócií bez potokov krvi – verejným diskurzom. To, samozrejme, neznamená, že šíriteľov negatívnych emócií ubúda. Mnohí z nich čakajú, kým príde ich deň.
Kedy príde? A kto sa postaví proti? Koľko bolo, a je, takýchto rebelov v časoch extrémnej neslobody a koľkí, aj keď nešlo o extrémne podmienky, držali hubu a krok? Ten nepomer je evidentný. A rozhodujeme sa vôbec slobodne? Naše činy sa zväčša neopierajú o racionálny kalkul. To si až post factum svoje rozhodnutia ospravedlňujeme, vysvetľujeme, racionalizujeme. Slobodná voľba je len nepatrný záchvev času, ktorý prebehne od nevedomého impulzu cez prípadnú vedomú korekciu ku konkrétnym slovám, rozhodnutiam, činom, správaniu. Vyvierajú z hlbín psyché, odkiaľ sa prebíjajú cez našu ustrojenosť a podmienenosť. Cestou sa oddeľuje pomáhanie od ubližovania, neha od krutosti, láska od nenávisti, a tak ďalej. Akurát ten výsledok býva problematický. Veď prečo asi v demokratických pomeroch ľudia slobodne a opakovane púšťajú ku kormidlu narušených sociopatov alebo rýdzich technológov moci?
P.S.
Túto fotografiu určite poznáte (a ak nie, príbeh Augusta Landmessera ľahko nájdete na wikipedii):
Písané pre www.tyzden.sk