Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“. S odstupom rokov hovoríme o zlatých šesťdesiatych. A čo taký august 1968, invázia „spriatelených“ armád a následná normalizácia? Duch tejto doby sa dožil dvadsiatky. Väčšina počas jeho šéfovania držala hubu a krok, stála v radoch na kadečo a snívala o dostatku vecí. Alebo november 1989 a dočasná explózia pozitívnych emócií. Bola to naozaj iba chvíľa. Duch tej chvíle šíril úľavu a nádej. A potom bác! Pamätáte si ešte na ducha mečiarizmu? Nie? Nič to. Veď on ten ficovský je iba jeho zmodernizovaný klon. A čo 11. september 2001 a vojna proti terorizmu na teritóriu globalizovaného sveta? A hospodárska kríza ku koncu prvej dekády 21. storočia?

Je pravda, že uchopiť a pochopiť ducha doby, v ktorej žijeme, je problém. Sme jeho spolutvorcami, aktérmi, alebo pasívnymi divákmi a zlými interpretátormi. V každom prípade máme sklon považovať korupciu, nízky kredit politikov a podobné spoločenské neduhy za jeho hlavné charakteristiky. Nie sú to však iba výzvy, ktoré nás konfrontujú so schopnosťou zvládnuť každodennosť? Možno, že naozaj podstatnou charakteristikou ducha doby je naša možnosť, schopnosť a odvaha participovať na jeho formovaní. Aj s vedomím toho, že nevieme, ako to dopadne. Teda, vieme – všetko bude inak, ako sme verili, dúfali, mysleli... a budúci mutanti politického populizmu to patrične zneužijú. Z tohto hľadiska teda nič nové pod slnkom. A možno je to tak fajn. To, čo je zadarmo, sa neráta.

Písané pre www.tyzden.sk