S manželkou veľmi prežívame históriu II. sv. vojny a holocaustu. Ľudia nesmú zabudnúť, aby sa to už nikdy neopakovalo. Moja milovaná terajšia manželka je cigánka, a tých môj otec počas väčšiny života nemal rád. Môj otec pochádzal od Žiliny a pamätám si z detstva, ako občas nadával na židov a dosť škaredo sa o nich vyjadroval. Pritom som nevedel pochopiť jeho postoj, lebo nás s mamou vychovávali v kresťanskej viere. Často mi vŕtalo v hlave ("Miluj blížneho svojho"). Bol fanúšikom Slovenského štátu, čo asi pramenilo z obdobia a prostredia, kde vyrastal. Narodil sa v roku 1928 a jeho otec bol žandár. Paradox je, že nemal rád ani Maďarov a pritom si zobral moju mamu, ktorá chodila do maďarskej školy a bola, dá sa povedať, z maďarskej rodiny. Ďalší šok asi prežíval keď môj brat si zobral Američanku a odišiel zo Slovenska. Neskôr si veľmi obľúbil jeho adoptované deti (dvaja Indiáni a traja Afroameričania). A možno posledný klinec v jeho živote bolo to, že som si ja vzal za druhú ženu cigánku, ktorú si tiež veľmi obľúbil, aj keď si jej moc neužil, lebo ani nie rok na to, ako ju spoznal, zomrel na rakovinu prostaty v roku 2010. Môj otec bol väčšiu časť života nacionalista, antisemita a xenofób, ale na sklonku jeho života ho všetko, čo nenávidel, prevalcovalo a ukázalo mu, že život nie je čiernobiely.

Ale som mu vďačný, aj s mojimi šiestimi súrodencami, za svoje detstvo a život. Možno aj tým, aký bol občas nenávistný voči iným rasám a národom, urobil z nás tolerantnejších a citlivejších ľudí.

S pozdravom (meno a e-adresa odosielateľa)