na jedinú autoritatívnu prognózu renomovanej inštitúcie, ktorá by, počínajúc 60-tymi rokmi minulého storočia, kedy došlo k boomu globalistiky a svetových prognóz, počítala s pádom komunizmu. A to som sa prognostikou živil. Pamätám sa skôr na úvahy o vyčerpanosti neobnoviteľných zdrojov, poklese kvality života spojenej hlavne s devastáciou životného prostredia, alebo na možné kontakty s mimozemskými civilizáciami. Ani v polovici 80-tych rokov nebola situácia iná.

Patrím ku generácii, ktorá počítala s tým, že dožije v totalitných pomeroch. Túžili sme aspoň po tom, aby sa voda dala piť, vzduch dýchať a aby ľudí za názory nezatvárali. Nepoznám jediného, ktorý začiatkom novembra 1989 predvídal, čo sa udeje na jeho konci. Jasne, po zmene režimu boli na život v nových podmienkach najlepšie pripravení tí, ktorí disponovali vplyvnými známosťami a kapitálom, teda komunisti a ich tajné služby, čo boli tiež komunisti. Dnes už vieme, že ak sa niečo nedá predvídať, tak sú to spoločenské erupcie – ich načasovanie, priebeh, dôsledky.

Hektika postkomunistickej éry fakticky znemožnila predjímanie ekonomických, sociálnych a vedecko-technických zmien. To neznamená, že ustal diskurz o rizikách a šanciach vývoja. Naopak, diskurz prebiehal, ale realita bola o krok vpred. To by nemuselo vadiť, keby nedošlo k deficitu vízií – kvalifikovaných odhadov trendov a ich dopadov. Vízie však dosť často nahradzovali ilúzie. Ilúzie zakotvené do marketingu. Ilúzie, ktoré voličom sugerovali politické elity v mene svojich volebných očakávaní. Však nič, vždy to tak bolo.

Problémom je absencia vízií a inflácia ilúzií v časoch, keď je slovo kríza skloňované vo všetkých pádoch a to každodenne. Voda na mlyn rýchlym riešeniam a populistickým kecom. Akurát ani jedno ani druhé neprináša elimináciu rizík a využívanie rozvojových šancí. Že by priestor pre vpád participatívneho prístupu do politiky a riešenia spoločenských problémov? Myslím tým spoluúčasť expertov a zainteresovanej verejnosti na formovaní politickej agendy. Nehovorím o priamej demokracii kam až dovidíme, ktorá je iba populistickým výkrikom, ale o demokracii verejného diskurzu, pri ktorom nie je hlas ako hlas. Hlas experta na jadrovú energetiku, hospodársku politiku, genetické výskumy... je iný hlas ako hlas laika. Informačné technológie a komunitné siete otvárajú takémuto prístupu dvere dokorán. Dvere otvorené dokorán však ešte neznamenajú vstupenku do prekrásneho nového sveta. To však už je iný príbeh. Odpovede budeme poznať, až keď vstúpime. Napokon, presne takto vznikajú dejiny.