bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna.
Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.
Celkom intuitívne cítim, že: 1.) Chápať spoločný civilizačný priestor ako bohatého strýčka, ktorému posielam žiadosti o dotácie do vlastnej kasy, je zhovadilé; 2.) Súčasne tomuto strýčkovi neustále zdôrazňovať, aký som suverénny a nezávislý, je smiešne; 3) A je vôbec pravda, že odovzdávaním kompetencií národného štátu do spoločného európskeho vreca o čosi prichádzam? Nie je to aj tak, že čosi získavam – napríklad kus sveta bez bariér?
Na niektoré otázky, predovšetkým na tie, ktoré súvisia s eurozónou, nepoznám odpovede a je dobre, že sa o nich diskutuje. Nechal som sa v tejto veci poučiť, že tlačenie ďalších a ďalších peňazí nie je liekom na neprimeraný životný štýl a eróziu hodnôt. Problém to nerieši, iba odďaľuje. A to je politický zločin. Vadí mi, že súčasťou takejto diskusie je aj mýtotvorba. Napríklad o ukradnutej národnej suverenite a o všakovakých neviditeľných „hýbateľoch“ vrátane ilúzie, že demokracia je manna z neba a sloboda môže prichádzať „zhora“. Súbežne prekvitá nové lokajstvo, také typické pre civilizačné periférie. Lokajstvo a podvratníctvo, ktoré novú príslušnosť pretvára na zdroj osobných a skupinových profitov. Nie náhodou sa eurodotácie stávajú metaforou korupcie a výpalníctva. Vadí mi aj slabosť časti politických elít a verejnosti pre Rusko. Žeby zdroj euroskepticizmu domácich rezidentúr? Vadí mi aj euroskepticizmus zamrznutých národovcov. Sebavedomý človek nepotrebuje vykrikovať heslá o pôde a krvi. Vie, že pôda, na ktorej žije, je skropená krvou, ktorej pôvod je prepestrý, a to kultúrne, etnicky, národne i nábožensky. A prekvapujú ma občas aj ľudia inak múdri, ktorí si ťažkajú na diktát z Bruselu či odkiaľ. Je to štandardný konflikt o podobu inštitúcií.
Celkom intuitívne cítim, že: 1.) Chápať spoločný civilizačný priestor ako bohatého strýčka, ktorému posielam žiadosti o dotácie do vlastnej kasy, je zhovadilé; 2.) Súčasne tomuto strýčkovi neustále zdôrazňovať, aký som suverénny a nezávislý, je smiešne; 3) A je vôbec pravda, že odovzdávaním kompetencií národného štátu do spoločného európskeho vreca o čosi prichádzam? Nie je to aj tak, že čosi získavam – napríklad kus sveta bez bariér?
Na niektoré otázky, predovšetkým na tie, ktoré súvisia s eurozónou, nepoznám odpovede a je dobre, že sa o nich diskutuje. Nechal som sa v tejto veci poučiť, že tlačenie ďalších a ďalších peňazí nie je liekom na neprimeraný životný štýl a eróziu hodnôt. Problém to nerieši, iba odďaľuje. A to je politický zločin. Vadí mi, že súčasťou takejto diskusie je aj mýtotvorba. Napríklad o ukradnutej národnej suverenite a o všakovakých neviditeľných „hýbateľoch“ vrátane ilúzie, že demokracia je manna z neba a sloboda môže prichádzať „zhora“. Súbežne prekvitá nové lokajstvo, také typické pre civilizačné periférie. Lokajstvo a podvratníctvo, ktoré novú príslušnosť pretvára na zdroj osobných a skupinových profitov. Nie náhodou sa eurodotácie stávajú metaforou korupcie a výpalníctva. Vadí mi aj slabosť časti politických elít a verejnosti pre Rusko. Žeby zdroj euroskepticizmu domácich rezidentúr? Vadí mi aj euroskepticizmus zamrznutých národovcov. Sebavedomý človek nepotrebuje vykrikovať heslá o pôde a krvi. Vie, že pôda, na ktorej žije, je skropená krvou, ktorej pôvod je prepestrý, a to kultúrne, etnicky, národne i nábožensky. A prekvapujú ma občas aj ľudia inak múdri, ktorí si ťažkajú na diktát z Bruselu či odkiaľ. Je to štandardný konflikt o podobu inštitúcií.