Nie som historik a ani sa naňho nechcem hrať. Mám však aké také povedomie o Rakúsko – uhorskom impériu, ktoré bolo domovom mnohých národov a ktoré rozkladala časť elít týchto národov. Tento rozklad vrcholil v prvej vojne, ktorá mala prívlastok svetová. Hory mŕtvych a poničených životov v mene ilúzií o národnej suverenite, svojbytnosti, nezávislosti, vlastnom štáte.
Svet spoznal nacionalizmus v jeho prvotnej podobe. Netrvalo dlho a (seba)vražedná vášeň explodovala znovu. Tentoraz už ľudstvo technologicky pokročilo natoľko, že počet mŕtvych a poničených životov sa znásobil. Moja generácia sa do mieru zobudila za ostnatými drôtmi. Nové, komunistické impérium sa volalo „svet socializmu“. Pánom podnebesia už nebol dobrotivý cisár pán, ale kolektívne politbyrá. Ku koncu 20. storočia sa rozpadla aj táto ríša. Niekoľko týždňov sme oslavovali a vzápätí sme sa vrhli jeden druhému po krku. A opäť sme mávali heslami o suverenite, svojbytnosti, práve na sebaurčenie. V ceste nám stáli napríklad Česi, Maďari, Nemci... a čechoslovakisti. Momentálne stojíme na prahu novej éry – mnohí zvažujú, ako sa vymaniť z kazajky Európskej únie.
Netvrdím, že sú mi vzdialené krajiny ľahostajné. Čo však zmôžem s ich problémami? A tak sa zaujímam o svoje bezprostredné okolie. Tu by mali žiť deti mojich detí. Alebo nežiť. V tom prípade by však mali mať včasné varovanie. Stačí, že ich prarodičia a rodičia umierali v koncentračných táboroch, v gulagoch, alebo utrácali svoje životy v zmätenom pobehovaní labyrintom bez svetla na konci. Poučenie hľadám v horizonte vlastného života. Vynechám zo svojich úvah časy, keď som bol ako batoľa deportovaným občanom vojnového slovenského štátu v terezínskom koncentračnom tábore. Je to síce nefér ku generácii rodičov a prarodičov, ale dobre. Vynechám aj roky komunizmu, keď sme boli guberniou sovietskeho impéria a žili pod diktátom a za múrmi. Československo sa rozpadalo a rozpadlo v období rokov 1990 až 1993. Isto, veľa ľudí je na toto dielo pyšných. Nevadí im, že to neprebehlo demokraticky, nevadí im, že otcovia zakladatelia boli, akí boli a tým pádom vložili do nášho bydla svoj kultúrny genotyp. Pravdepodobne im nevadí ani to, že „nepriateľov“ slovenskej štátnosti akosi neubúda.
Vlastne aj roky 1990 až 1993 zredukujem na jediný príbeh. Ide o spor, ktorý mi vtedy pripadal hlúpy a malicherný. Šlo o názov štátu. S úžasom som pozoroval ľudí, ktorí si šli vypľuť dušu kvôli nálepke. Československo? Česko – Slovensko? Československá federatívna republika? Česká a Slovenská federatívna republika? Počas tohto sporu sa omieľalo všeličo. Vtedy sa začali zviditeľňovať hovorcovia „národných“ záujmov – najprv Pánis, Vitkovský, Móric, Markuš a ďalší, neskôr Mečiar, Húska, Kováč..., Slota... a postupne aj menej exotický a menej militantný hráči, pretože karty už boli rozdané. Boli rozdané parceláciou majetku, sfér záujmu, moci. Vtedy sa rozdelili odbory na slovenské a československé, študentské hnutie na také a také, na stole ležali návrhy na rozdelenie kadečoho, vrátane medzinárodno – právnej subjektivity Slovenska v Československu, viacerých emisných bánk a podobne. Rytmus tejto kakafónie udávali Mečiar a jeho squadra. Zdanie folklóru iba umocňovali excesy, ako značka SO na aute Milana Kňažka, s ktorým dorazil na kľúčové česko – slovenské jednania. Tí, čo „trend“ pochopili neskoro (Klepáč, Oberhauser a ďalší) mali smolu, na ihrisku už bolo plno. Smolu mali aj tí, ktorí rozpad spoločného štátu vnímali bolestne a s nechuťou. Stalo sa. A neodstane.
Bez vonkajšieho a vnútorného nepriateľa však militantní politici strácajú zmysel svojho snaženia. A tak sme od rozpadu Československa zas a znovu mobilizovaní do boja. Záleží iba na inteligencii vodcov, proti komu – či proti všetko prestupujúcemu amerikanizmu, židovskému sprisahaniu celosvetového dosahu, maďarskej rozpínavosti, cigánskemu príživníctvu, sekulárnemu liberalizmu, katolíckemu klérofašizmu, bruselskému socializmu, sprisahaniu bankárov a bank, lenivým Grékom, zamestnávateľom, pravici, ľavici, ... zdochnutej koze.
Osobne si myslím, že rozpad Československa bol iba ilustráciou faktu, že demokracia nie je sloboda a sloboda nie je dar, ale veľmi individuálna schopnosť niesť zodpovednosť za seba, najbližších a zverenú robotu. Fakt, že zverená robota má dopad na životy ľudí, túto zodpovednosť iba umocňuje. Nie náhodou má tak vysokú prestíž napríklad profesia učiteľa alebo doktora. A prečo sú, napriek tomu, že naše životy ovplyvňujú tak významne, vo všeobecnej nenávisti politici a úspešní podnikatelia? U úspešných podnikateľov tomu rozumiem – príliš sa odlišujú od priemeru a učenie o triednych nepriateľoch je v mnohých hlavách stále živé. Ale prečo demokraticky zvolení politici? Že by preto, že sa priemeru podobajú, alebo pripodobňujú, až príliš? Že by ľudia ako Mečiar a Fico, čiže najpopulárnejší politici po roku 1989, symbolizovali tvár slovenského priemeru? Možno. Napokon, fakt že tých niekoľko ľudí, ktorí prejavili kompetenciu, ale chýbal im ten správny ľudový dizajn, už boli z politiky dávno vytlačení, túto moju hypotézu potvrdzuje. Jozefa Kučeráka vykopol kedysi dávno Mečiar, Petra Zajaca nedávno Matovič. Medzi týmito dvomi časovými bodmi sa v politike vystriedali stovky ľudí. Prečo mám pocit, že tie výmeny neboli k lepšiemu?
Nejeden z čitateľov tohto textu isto pozná výrok Winstona Churchilla, ktorý znel nejako takto: „Stačí si päť minút pohovoriť s priemerným voličom, aby boli jasné úskalia demokracie“. A tuším, že to bol Vladislav Vančura, kto svojho času povedal: „Keď je slušné dievča kurva, je to zamestnanie ako každé iné“. Platí to aj pre profesiu politika. Treba akurát dúfať, že doba týchto ľudí nevystaví skúškam, pred ktorými stáli občania Británie, keď vyslali do boja proti Tretej ríši W. Churchilla. Napokon, keď nebezpečenstvo pominulo, poslali ho do hája.
Napísal som „poslali ho do hája“. Hegemónom demokracie bol odjakživa ľud. Mám chuť aj toto slovo dať do úvodzoviek. Ľud je totiž aj lúza, a to je nemalá časť voličov. Ďalšou sú ľudia náchylní podľahnúť charizmatickým celebritám a mediálnej masáži. A je tu aj veľa takých, ktorí sú síce svojprávni, ale na veci verejné kašlú. Chcelo by sa zvolať: Zrušte už konečne tú prekliatu demokraciu a hľadajte osvieteného monarchu! A sme pri starom známom poznaní, že demokracia je síce zlý spôsob vládnutia, ale všetky ostatné sú horšie. Takže by sme si mali tú svoju demokraciu riadne ochraňovať a zveľaďovať.
A na záver: Narodil som sa do vojnovej a fašistickej Slovenskej republiky, väčšinu života som prežil v komunistickom Československu. Po roku 1989 som chvíľu žil v demokratickom Československu a po jeho rozpade som sa premiestnil do Českej republiky. Dajte mi už pokoj s tým štátom. Neznášam jeho zbožšťovanie. Nech funguje, a basta! Doma som tam, kde sa tak cítim. A vlasť si nosím v srdci – je to materinský jazyk, miesta s ktorými ma spája pamäť a vzťahy.
Písané pre SME (www.sme.sk)
Netvrdím, že sú mi vzdialené krajiny ľahostajné. Čo však zmôžem s ich problémami? A tak sa zaujímam o svoje bezprostredné okolie. Tu by mali žiť deti mojich detí. Alebo nežiť. V tom prípade by však mali mať včasné varovanie. Stačí, že ich prarodičia a rodičia umierali v koncentračných táboroch, v gulagoch, alebo utrácali svoje životy v zmätenom pobehovaní labyrintom bez svetla na konci. Poučenie hľadám v horizonte vlastného života. Vynechám zo svojich úvah časy, keď som bol ako batoľa deportovaným občanom vojnového slovenského štátu v terezínskom koncentračnom tábore. Je to síce nefér ku generácii rodičov a prarodičov, ale dobre. Vynechám aj roky komunizmu, keď sme boli guberniou sovietskeho impéria a žili pod diktátom a za múrmi. Československo sa rozpadalo a rozpadlo v období rokov 1990 až 1993. Isto, veľa ľudí je na toto dielo pyšných. Nevadí im, že to neprebehlo demokraticky, nevadí im, že otcovia zakladatelia boli, akí boli a tým pádom vložili do nášho bydla svoj kultúrny genotyp. Pravdepodobne im nevadí ani to, že „nepriateľov“ slovenskej štátnosti akosi neubúda.
Vlastne aj roky 1990 až 1993 zredukujem na jediný príbeh. Ide o spor, ktorý mi vtedy pripadal hlúpy a malicherný. Šlo o názov štátu. S úžasom som pozoroval ľudí, ktorí si šli vypľuť dušu kvôli nálepke. Československo? Česko – Slovensko? Československá federatívna republika? Česká a Slovenská federatívna republika? Počas tohto sporu sa omieľalo všeličo. Vtedy sa začali zviditeľňovať hovorcovia „národných“ záujmov – najprv Pánis, Vitkovský, Móric, Markuš a ďalší, neskôr Mečiar, Húska, Kováč..., Slota... a postupne aj menej exotický a menej militantný hráči, pretože karty už boli rozdané. Boli rozdané parceláciou majetku, sfér záujmu, moci. Vtedy sa rozdelili odbory na slovenské a československé, študentské hnutie na také a také, na stole ležali návrhy na rozdelenie kadečoho, vrátane medzinárodno – právnej subjektivity Slovenska v Československu, viacerých emisných bánk a podobne. Rytmus tejto kakafónie udávali Mečiar a jeho squadra. Zdanie folklóru iba umocňovali excesy, ako značka SO na aute Milana Kňažka, s ktorým dorazil na kľúčové česko – slovenské jednania. Tí, čo „trend“ pochopili neskoro (Klepáč, Oberhauser a ďalší) mali smolu, na ihrisku už bolo plno. Smolu mali aj tí, ktorí rozpad spoločného štátu vnímali bolestne a s nechuťou. Stalo sa. A neodstane.
Bez vonkajšieho a vnútorného nepriateľa však militantní politici strácajú zmysel svojho snaženia. A tak sme od rozpadu Československa zas a znovu mobilizovaní do boja. Záleží iba na inteligencii vodcov, proti komu – či proti všetko prestupujúcemu amerikanizmu, židovskému sprisahaniu celosvetového dosahu, maďarskej rozpínavosti, cigánskemu príživníctvu, sekulárnemu liberalizmu, katolíckemu klérofašizmu, bruselskému socializmu, sprisahaniu bankárov a bank, lenivým Grékom, zamestnávateľom, pravici, ľavici, ... zdochnutej koze.
Osobne si myslím, že rozpad Československa bol iba ilustráciou faktu, že demokracia nie je sloboda a sloboda nie je dar, ale veľmi individuálna schopnosť niesť zodpovednosť za seba, najbližších a zverenú robotu. Fakt, že zverená robota má dopad na životy ľudí, túto zodpovednosť iba umocňuje. Nie náhodou má tak vysokú prestíž napríklad profesia učiteľa alebo doktora. A prečo sú, napriek tomu, že naše životy ovplyvňujú tak významne, vo všeobecnej nenávisti politici a úspešní podnikatelia? U úspešných podnikateľov tomu rozumiem – príliš sa odlišujú od priemeru a učenie o triednych nepriateľoch je v mnohých hlavách stále živé. Ale prečo demokraticky zvolení politici? Že by preto, že sa priemeru podobajú, alebo pripodobňujú, až príliš? Že by ľudia ako Mečiar a Fico, čiže najpopulárnejší politici po roku 1989, symbolizovali tvár slovenského priemeru? Možno. Napokon, fakt že tých niekoľko ľudí, ktorí prejavili kompetenciu, ale chýbal im ten správny ľudový dizajn, už boli z politiky dávno vytlačení, túto moju hypotézu potvrdzuje. Jozefa Kučeráka vykopol kedysi dávno Mečiar, Petra Zajaca nedávno Matovič. Medzi týmito dvomi časovými bodmi sa v politike vystriedali stovky ľudí. Prečo mám pocit, že tie výmeny neboli k lepšiemu?
Nejeden z čitateľov tohto textu isto pozná výrok Winstona Churchilla, ktorý znel nejako takto: „Stačí si päť minút pohovoriť s priemerným voličom, aby boli jasné úskalia demokracie“. A tuším, že to bol Vladislav Vančura, kto svojho času povedal: „Keď je slušné dievča kurva, je to zamestnanie ako každé iné“. Platí to aj pre profesiu politika. Treba akurát dúfať, že doba týchto ľudí nevystaví skúškam, pred ktorými stáli občania Británie, keď vyslali do boja proti Tretej ríši W. Churchilla. Napokon, keď nebezpečenstvo pominulo, poslali ho do hája.
Napísal som „poslali ho do hája“. Hegemónom demokracie bol odjakživa ľud. Mám chuť aj toto slovo dať do úvodzoviek. Ľud je totiž aj lúza, a to je nemalá časť voličov. Ďalšou sú ľudia náchylní podľahnúť charizmatickým celebritám a mediálnej masáži. A je tu aj veľa takých, ktorí sú síce svojprávni, ale na veci verejné kašlú. Chcelo by sa zvolať: Zrušte už konečne tú prekliatu demokraciu a hľadajte osvieteného monarchu! A sme pri starom známom poznaní, že demokracia je síce zlý spôsob vládnutia, ale všetky ostatné sú horšie. Takže by sme si mali tú svoju demokraciu riadne ochraňovať a zveľaďovať.
A na záver: Narodil som sa do vojnovej a fašistickej Slovenskej republiky, väčšinu života som prežil v komunistickom Československu. Po roku 1989 som chvíľu žil v demokratickom Československu a po jeho rozpade som sa premiestnil do Českej republiky. Dajte mi už pokoj s tým štátom. Neznášam jeho zbožšťovanie. Nech funguje, a basta! Doma som tam, kde sa tak cítim. A vlasť si nosím v srdci – je to materinský jazyk, miesta s ktorými ma spája pamäť a vzťahy.
Písané pre SME (www.sme.sk)