Začiatkom júna 2012 boli v Británii oslavy 60. výročia vlády britskej kráľovnej Alžbety II. Námestie pred kráľovským palácom a priľahlé ulice boli natrieskané rozjarenými ľuďmi. Vzdávali hold symbolu svojej vlasti.
Hlavou mi nevdojak prebleskli tváre a mená prezidentov oboch samostatných Slovenských republík: Jozef Tiso, Rudolf Schuster (prechodne Vladimír Mečiar), Michal Kováč, Ivan Gašparovič.
Na Slovensku už dosť rokov platí priama voľba hlavy štátu – symbolu štátnosti. Žiadna sláva. Všeľudové hlasovanie, obávam sa, vyberá takého, ktorý sa najviac podobá „mne“, a nie rovno aristokratom ducha. Holt, demokracia.
V novembri 1989 mali podstatný symbolický význam pre občanov Československa dve osobnosti – Václav Havel a Alexander Dubček. Ten prvý bol symbolom pádu komunizmu,
ten druhý symbolom pokusu o jeho reformu z konca 60. rokov. Ten prvý bol celoživotný nestranník a rebel, ten druhý bol istý čas nomenklatúrny komunistický káder. Ten prvý excelentný intelektuál, ten druhý mal problém s formuláciou jednoduchej myšlienky. Fakt, že ten prvý bol Čech a ten druhý Slovák, nechápem, v tomto konkrétnom prípade, ako dejinnú nevyhnutnosť. Tak sa to jednoducho zbehlo. Akurát premýšľam, ktorý z tých dvoch by vyšiel víťazne z priamej voľby prezidenta Československa. Stavil by som sa, že Dubček.
V referende by v roku 1992 rozpad Československa neprešiel. Osobne by som bol rád. S odstupom času však začínam chápať, že by som sa neradoval dlho. Ľudia by v referende volili spoločný štát, aby ho následne rozleptali fňukaním, vzývaním vznešených hesiel pod taktovkou zločincov mečiarovského kalibru.
Nič proti priamej demokracii tam, kam patrí. Úvahy o tom, kam patrí, sú na mieste. Napríklad tie slovenské námestia v epizodickom „antigoriľom“ vzopätí v roku 2012. Ich iniciátori horovali súčasne za zrušenie politických strán aj za priamu demokraciu. Čistá katastrofa.
Časový posun medzi nejakým prezretým spoločenským problémom a jeho rozpoznaním „ľudom“ existuje vždy. Pamätníci si iste spomenú na opakované volebné víťazstvá Vladimíra Mečiara, ktoré Slovensko takmer uvrhli do medzinárodnej izolácie. Väčšina ho však milovala. Pripadal jej ako „nadsamec“ (citujem populárneho slovenského speváka Joža Ráža). Rozpoznať a priamo nominovať vodcovskú elitu, schopnú ohrozenia včas predjímať a navrhovať riešenia, nevieme. Aj v štandardnej situácii sa treba spoliehať na to, že roly formujú aktérov. Trochu neistá metóda, ale čo už. Treba dúfať, že demokratická voľba a rotácia politických elít má výchovný a poznávací efekt. Akurát, keď horí barak, je už neskoro začať s protipožiarnym kurzom.
písané pre www.tyzden.sk
Na Slovensku už dosť rokov platí priama voľba hlavy štátu – symbolu štátnosti. Žiadna sláva. Všeľudové hlasovanie, obávam sa, vyberá takého, ktorý sa najviac podobá „mne“, a nie rovno aristokratom ducha. Holt, demokracia.
V novembri 1989 mali podstatný symbolický význam pre občanov Československa dve osobnosti – Václav Havel a Alexander Dubček. Ten prvý bol symbolom pádu komunizmu,
ten druhý symbolom pokusu o jeho reformu z konca 60. rokov. Ten prvý bol celoživotný nestranník a rebel, ten druhý bol istý čas nomenklatúrny komunistický káder. Ten prvý excelentný intelektuál, ten druhý mal problém s formuláciou jednoduchej myšlienky. Fakt, že ten prvý bol Čech a ten druhý Slovák, nechápem, v tomto konkrétnom prípade, ako dejinnú nevyhnutnosť. Tak sa to jednoducho zbehlo. Akurát premýšľam, ktorý z tých dvoch by vyšiel víťazne z priamej voľby prezidenta Československa. Stavil by som sa, že Dubček.
V referende by v roku 1992 rozpad Československa neprešiel. Osobne by som bol rád. S odstupom času však začínam chápať, že by som sa neradoval dlho. Ľudia by v referende volili spoločný štát, aby ho následne rozleptali fňukaním, vzývaním vznešených hesiel pod taktovkou zločincov mečiarovského kalibru.
Nič proti priamej demokracii tam, kam patrí. Úvahy o tom, kam patrí, sú na mieste. Napríklad tie slovenské námestia v epizodickom „antigoriľom“ vzopätí v roku 2012. Ich iniciátori horovali súčasne za zrušenie politických strán aj za priamu demokraciu. Čistá katastrofa.
Časový posun medzi nejakým prezretým spoločenským problémom a jeho rozpoznaním „ľudom“ existuje vždy. Pamätníci si iste spomenú na opakované volebné víťazstvá Vladimíra Mečiara, ktoré Slovensko takmer uvrhli do medzinárodnej izolácie. Väčšina ho však milovala. Pripadal jej ako „nadsamec“ (citujem populárneho slovenského speváka Joža Ráža). Rozpoznať a priamo nominovať vodcovskú elitu, schopnú ohrozenia včas predjímať a navrhovať riešenia, nevieme. Aj v štandardnej situácii sa treba spoliehať na to, že roly formujú aktérov. Trochu neistá metóda, ale čo už. Treba dúfať, že demokratická voľba a rotácia politických elít má výchovný a poznávací efekt. Akurát, keď horí barak, je už neskoro začať s protipožiarnym kurzom.
písané pre www.tyzden.sk