Placebo vraj mení chémiu ľudského tela. Pilulka z cukru od Pána Doktora fakt lieči.
Čiže: komplexný systém tela a duše človeka reaguje na ilúziu, a to, v tomto konkrétnom prípade, v dobrom.
Premýšľam nad podobným „šidítkom“ pre spoločenstvo, spoločnosť, národ, štát. Myslím „spoločenské placembo“, ktoré lieči sociálne a spoločenské neduhy. Mnohí považujú rovno tú svoju teóriu, ideológiu, vieru... za čosi podobné.
Jednu vlastnosť majú naozajstné i spoločenské placebo rovnakú. Ordinuje sa individuálne, pretože kolektívne užívanie plodí davový efekt. A davy, ako vieme, sú zväčša nebezpečné, zlé, agresívne, v lepšom prípade minimálne stupídne.
To, čo sme videli tých pár krátkych týždňov po novembri 1989 neboli davy, ale zhromaždenia občanov. Zažil som čosi podobné už snáď len na pohrebe Václava Havla. Fakt čistá, pozitívna emócia.
Otázka na premýšľanie teda znie, ako vnášať do spoločnosti zmenu tak, aby nebola sprevádzaná deštruktívnymi emóciami? To je rola skutočných elít, pokiaľ vyznávajú pravdu, lásku a súcit – čo sú ingrediencie spoločenského placeba.
Nedávno mi prišiel takýto mail: „Cítim vo vzduchu krv. Spoločnosť sa radikalizuje. Som šťastný, že už aj posledným debilom dochádza, že Smer a SDKU je prašť ako uhoď a keď sa hodia po voľbách Fico s Dzurindom do náručia, tak to bude úžasné.“
Nuž, vie pánboh, s kým sa hodí Fico po voľbách do náručia. A je to asi jedno, pokiaľ nebude vo vzduch cítiť krv. Toto riziko je súčasne jediný dôvod, pre který sa na to nešťastné námestie musí ísť aj v demokratických pomeroch.
Písané pre: .tyzden
Premýšľam nad podobným „šidítkom“ pre spoločenstvo, spoločnosť, národ, štát. Myslím „spoločenské placembo“, ktoré lieči sociálne a spoločenské neduhy. Mnohí považujú rovno tú svoju teóriu, ideológiu, vieru... za čosi podobné.
Jednu vlastnosť majú naozajstné i spoločenské placebo rovnakú. Ordinuje sa individuálne, pretože kolektívne užívanie plodí davový efekt. A davy, ako vieme, sú zväčša nebezpečné, zlé, agresívne, v lepšom prípade minimálne stupídne.
To, čo sme videli tých pár krátkych týždňov po novembri 1989 neboli davy, ale zhromaždenia občanov. Zažil som čosi podobné už snáď len na pohrebe Václava Havla. Fakt čistá, pozitívna emócia.
Otázka na premýšľanie teda znie, ako vnášať do spoločnosti zmenu tak, aby nebola sprevádzaná deštruktívnymi emóciami? To je rola skutočných elít, pokiaľ vyznávajú pravdu, lásku a súcit – čo sú ingrediencie spoločenského placeba.
Nedávno mi prišiel takýto mail: „Cítim vo vzduchu krv. Spoločnosť sa radikalizuje. Som šťastný, že už aj posledným debilom dochádza, že Smer a SDKU je prašť ako uhoď a keď sa hodia po voľbách Fico s Dzurindom do náručia, tak to bude úžasné.“
Nuž, vie pánboh, s kým sa hodí Fico po voľbách do náručia. A je to asi jedno, pokiaľ nebude vo vzduch cítiť krv. Toto riziko je súčasne jediný dôvod, pre který sa na to nešťastné námestie musí ísť aj v demokratických pomeroch.
Písané pre: .tyzden