Čo ja mám spoločné s tými Slovákmi, ktorí nenávidia židov, Američanov, imigrantov, Rómov? A čo s tými, ktorí nedodržia slovo, klamú a kradnú? No, jazyk predsa! To je to, čo nás spája.

Napríklad moja vnučka. Otec Slovák, mama Moraváčka, obaja strávili roky jej útleho detstva v cudzine. Tá malá hovorí po česky, slovensky, anglicky. Doma bude tam, kde bude otec, mama, hračky, škôlka, kamarátky a kamaráti. Kamaráti a kamarátky sú tam, kde sa dohovorí. Ešteže tá kultúra je nadnárodná.

No hej, som produkt judeo – kresťanskej kultúry, ktorú som nasával v rodine, komunite, spoločenstve. Cez vatry som však nikdy neskákal, pri hymne sa nevzrušujem a štát považujem za servisnú organizáciu. Velebiť čosi také mi pripadá priam perverzné. Už počujem svojho priateľa P.Z., ako rozpráva o slovenských dejinách, hudbe, spisovateľoch, skupine AR, národných buditeľoch, horách, dolinách, bryndzových haluškách. Ale hej, tiež mám rád halušky, knihy Ruda Slobodu, obrazy Fera Guldana, Liptov, hudbu Živých kvetov, uličky a krčmy starej Bratislavy, kde som prežil detstvo a mladosť. Predstavu, že by som toto všetko mal považovať za čosi výlučné, mystické, však považujem za absurdnú. Najmä keď už dosť presne viem, kam vedie ideológia a mytológia „pôdy a krvi“.

Umriem teda asi ako Slovák, ktorý našiel domov v Čechách, čo je druhý jazyk, ktorým viem vyjadriť svoje myšlienky a city. Čo však mám spoločné s Čechmi, ktorí nedržia slovo, klamú a kradnú? No jazyk predsa! A so židmi? No, nenávisť antisemitu. A s ostatnými ľuďmi tohto sveta? Sto percent genov. Sme príbuzní. Národná príslušnosť je iba čosi ako ID karta pred úradmi.