Som presvedčený, že: 1) Rozpad Československa bola hlúposť. 2) Štát, ktorého otcovia zakladatelia boli nečestní ľudia, má vo svojom kultúrnom genotype chybu. 3) Minulosť sa nedá zmeniť, ale žiť treba. Je mi jasné, že ide o subjektívny postoj, a viem, že jeho priaznivcov je stále menej a menej. Napriek tomu sa mi žiada povedať toto: Slovensko sa rozpadom Československa národnostnej témy nezbavilo, v medzinárodnom kontexte neposilnilo, vo vnútropolitickom vývoji pokoj nenašlo.

Generácia ľudí, ktorí sa rodili do samostatnej Slovenskej republiky, nemá samozrejme tušenie, o čom rozprávajú pamätníci, napríklad mojej generácie. A ani pamätníci nie sú zďaleka zajedno. Pre dosť početnú časť z nich išlo o krádež a svojim spôsobom zločin. Ukradli nám kus identity, zdieľanej kultúry, histórie, územia, Prahu, Kafku, všeličo. Odmenou mala byť suverenita, prosperita, nezávislosť občanov. Bola?

Československo vzniklo na troskách Rakúsko – Uhorska. Cenou boli dve svetové vojny, vrátane nacionálneho socializmu a komunizmu. Európska únia je príliš mladá, než aby sme vedeli odhadnúť, akého veku sa dožije a čo bude cena za jej rozpad. Jedno je však isté, nacionalizmus je hnoj. A ľudia, ktorí uťapkávajú z toho materiálu tehly pre naše domovy, majú konkrétne mená a tváre. Na Slovensku napríklad Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič, Ján Slota atakďalej.

Stalo sa, a minulosť sa fakt nedá meniť. Slováci na Slovensku sa od iných ľudí vo svete odlišujú najmä jazykom a adresou. Všetko ostatné máme zväčša spoločné – aj sto percent genov aj potrebu žiť kvalitné životy. A práve v mene potreby žiť kvalitné životy, stojí zveľaďovanie našej adresy za námahu.