Počúvam o kríze a krízach celý život.
Za komunistov to bola kríza kapitalizmu. V mojej rodnej disciplíne (sociológia) sa o kríze nášho veku hovorí už viac ako storočie. V knižnici mám niekoľko kníh o kríze Zapadu. Nedávno som si kúpil zborník textov o kríze v teologickej perspektíve a tam som sa dozvedel, že pôvodný (biblický) význam slova kríza je voľba. To sa mi páči.
Život na dlh je individuálna voľba, (ne)mravný život je individuálna voľba atakďalej. Hľadanie vinníka za vlastné trable kdesi v politickom nebi je rovnaká hlúposť, ako nechať si ukazovať cestu životom mediálnymi celebritami. Čo však so štátom, ktorý robí dlhy? A čo s ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť nad vlastné schopnosti, príjmy, možnosti?
Nedávno sme sa pozerali na pouličné nepokoje v Londýne v priamom prenose. Bol to útok na majetok, životy a slobodu ľudí. Interpretácie týchto davových excesov boli dvojaké. Jedni hovorili o revolte mladých proti pomerom, systému, nespravodlivosti. Som na strane tých, ktorí hovorili o kriminálnom správaní davu.
Viem si živo predstaviť, že práve z takéhoto davu sa rodia pogromy a podobné ľudová zábavky, vrátane tých národoveckých. Proti mase ľudí odtrhnutých z reťaze, čo je matafora na stratu, alebo absenciu vnútorných zábran, možno postaviť jediné: silu represívnych inštitúcií a odhodlanie jednotlivcov. Mudrovanie ľavicových intelektuálov je fakt nanič.
Trochu ma tiež mätie, že najvypätejšie diskusie o všakovakých krízach, momentálne napríklad o tej finančnej, sa odohrávajú v blahobytných demokraciách. Bude to asi tým, že sloboda je bez zodpovednosti nebezpečná zbraň. Mnohí, príliš mnohí, považujú robotu, životný štandard a sociálne istoty za prejav slobody a právo? Daj, alebo uvidíš!
Môj názor: krízy patria k životu, osobnému aj spoločenskému. Niektoré sú motivujúce, iné predzvesťou zmeny. Možno by bolo lepšie hovoriť o výzvach a ohrozeniach, ktoré predstavujú predovšetkým pestrú škálu všednodenných starostí. Oddávať sa ilúzii, že štát, režim alebo vodca ma vytiahnu zo srabu, je únik od konkrétnej zodpovednosti za vlastný život.
Život na dlh je individuálna voľba, (ne)mravný život je individuálna voľba atakďalej. Hľadanie vinníka za vlastné trable kdesi v politickom nebi je rovnaká hlúposť, ako nechať si ukazovať cestu životom mediálnymi celebritami. Čo však so štátom, ktorý robí dlhy? A čo s ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť nad vlastné schopnosti, príjmy, možnosti?
Nedávno sme sa pozerali na pouličné nepokoje v Londýne v priamom prenose. Bol to útok na majetok, životy a slobodu ľudí. Interpretácie týchto davových excesov boli dvojaké. Jedni hovorili o revolte mladých proti pomerom, systému, nespravodlivosti. Som na strane tých, ktorí hovorili o kriminálnom správaní davu.
Viem si živo predstaviť, že práve z takéhoto davu sa rodia pogromy a podobné ľudová zábavky, vrátane tých národoveckých. Proti mase ľudí odtrhnutých z reťaze, čo je matafora na stratu, alebo absenciu vnútorných zábran, možno postaviť jediné: silu represívnych inštitúcií a odhodlanie jednotlivcov. Mudrovanie ľavicových intelektuálov je fakt nanič.
Trochu ma tiež mätie, že najvypätejšie diskusie o všakovakých krízach, momentálne napríklad o tej finančnej, sa odohrávajú v blahobytných demokraciách. Bude to asi tým, že sloboda je bez zodpovednosti nebezpečná zbraň. Mnohí, príliš mnohí, považujú robotu, životný štandard a sociálne istoty za prejav slobody a právo? Daj, alebo uvidíš!
Môj názor: krízy patria k životu, osobnému aj spoločenskému. Niektoré sú motivujúce, iné predzvesťou zmeny. Možno by bolo lepšie hovoriť o výzvach a ohrozeniach, ktoré predstavujú predovšetkým pestrú škálu všednodenných starostí. Oddávať sa ilúzii, že štát, režim alebo vodca ma vytiahnu zo srabu, je únik od konkrétnej zodpovednosti za vlastný život.