(z akéhosi internetového diskusného fóra): Nacionalista vníma národ ako politickú, kultúrnu a väčšinou aj jazykovú entitu. Necíti nenávisť voči iným entitám tohto druhu, ale rovnako necíti potrebu sa s inými takýmito entitami spojovať do jedného štátneho útvaru (bez ohľadu na to, či sa takému útvaru hovorí ríša, zväz, či EÚ).
Na takomto nacionalizme, hovorí citovaný diskutér, nič zlého nie je. Nuž, rád by som videl aspoň jedného takého naživo. Zato som videl a počul nacionalistov, ktorí cítili nenávisť. Nenávisť aj k príslušníkom vlastného národa, ak majú pocit, že nezdieľajú ich politické vyznanie a kultúrnosť, nepociťujú príslušnosť k štátnemu útvaru, ako čosi výlučné.
K vlastnej národnej príslušnosti môžem povedať jediné: som Slovák, bez toho, aby to bola vec môjho rozhodnutia. Slovenčina je môj materinský jazyk, Slovensko je krajina, kde som prežil podstatnú časť života, v dobrom aj v zlom. Toto sú korene, ktoré nosím v sebe a nič s tým nenarobím. Akurát po mne nechcite, aby som týmito faktami svojho života mával nad hlavou ako zástavou, alebo – nebodaj – ako kalašnikovom. A už vôbec nesnívam sen o štátnom útvare. Sám som takých zažil za svojho života štyri a moja mama asi o dva viac. Vždy to bolo z rozhodnutia moci, raz nacistickej, inokedy komunistickej a občas aj demokratickej. Nikdy však takéto premeny štátu nedbali na moje očakávania.
Súčasne však platí, že národné štáty sú a budú prostredím našich životov. Sú a budú to štáty pestrého národnostného zloženia. Ich udržateľnosť a stabilita bude závisieť na postupujúcej globalizácii, európskej integrácii, migračných vlnách, demografickom vývoji, hlavne však na ekonomickej prosperite. Niektoré z týchto trendov sú fatálne predurčené. Napríklad globalizácia a demografický vývoj. Nacionalistické cítenie preto dostane v krajinách, ako je napríklad Slovensko, poriadne zabrať. Je možné, že náš nacionalista sa raz bude musieť vyrovnať s faktom, že mu v hospici utiera zadok zdravotná sestra z Filipín. A štátnu hymnu si zaspieva naozaj úprimne, keď sa z času na čas zo sveta zbehnú naši hokejisti na majstrovstvá sveta.
V reakcii na tento text mi dobrý kamarát napísal (krátené): „Rád sa identifikujem s miestom, kde som sa narodil, kde som žil, kde som chodil do škôl, kde som si našiel priateľov a kamarátky, kde som sa oženil, kde pracujem, kde chodím po uliciach...Rád sa identifikujem so štátom, v ktorom som prežil štyridsaťpäť rokov života, ale nemal som rád režim, v ktorom som žil, myslel som si, že v ňom budem žiť do konca života a som rád, že to tak nie je. Žijem v krajine a v štáte, kde žijú moje deti, vnuci a vnučky, chcem, aby žili v dobrej spoločnosti, v dobrej krajine a dobrom štáte a pokiaľ sa dá, skúšam k tomu aspoň trochu prispieť...“. Nuž hej, kto by to všetko nechcel rád.
Aj ja by som to chcel. Napriek tomu žijem už takmer dvadsať rokov v Čechách a aj dnes som medzi mailami našiel jeden z adresy pravo@centrum.sk: „ty kokot zidovsky, skap do rana!“ To som sa práve vrátil z Letov u Písku, kde sa konalo piétne zhromaždenie na mieste bývalého koncentračného tábora pre Romov a Sintov. Zriadili a spravovali ho české protektorátne úrady v časoch nemeckého národného socializmu. Áno, stretol som aj tam zopár ľudí, ktorí chcú, aby ich deti a deti ich detí žili v dobrej spoločnosti, v dobrej krajine , v dobrom štáte a ktorí sa pokúšajú k tomu trochu prispieť.
K vlastnej národnej príslušnosti môžem povedať jediné: som Slovák, bez toho, aby to bola vec môjho rozhodnutia. Slovenčina je môj materinský jazyk, Slovensko je krajina, kde som prežil podstatnú časť života, v dobrom aj v zlom. Toto sú korene, ktoré nosím v sebe a nič s tým nenarobím. Akurát po mne nechcite, aby som týmito faktami svojho života mával nad hlavou ako zástavou, alebo – nebodaj – ako kalašnikovom. A už vôbec nesnívam sen o štátnom útvare. Sám som takých zažil za svojho života štyri a moja mama asi o dva viac. Vždy to bolo z rozhodnutia moci, raz nacistickej, inokedy komunistickej a občas aj demokratickej. Nikdy však takéto premeny štátu nedbali na moje očakávania.
Súčasne však platí, že národné štáty sú a budú prostredím našich životov. Sú a budú to štáty pestrého národnostného zloženia. Ich udržateľnosť a stabilita bude závisieť na postupujúcej globalizácii, európskej integrácii, migračných vlnách, demografickom vývoji, hlavne však na ekonomickej prosperite. Niektoré z týchto trendov sú fatálne predurčené. Napríklad globalizácia a demografický vývoj. Nacionalistické cítenie preto dostane v krajinách, ako je napríklad Slovensko, poriadne zabrať. Je možné, že náš nacionalista sa raz bude musieť vyrovnať s faktom, že mu v hospici utiera zadok zdravotná sestra z Filipín. A štátnu hymnu si zaspieva naozaj úprimne, keď sa z času na čas zo sveta zbehnú naši hokejisti na majstrovstvá sveta.
V reakcii na tento text mi dobrý kamarát napísal (krátené): „Rád sa identifikujem s miestom, kde som sa narodil, kde som žil, kde som chodil do škôl, kde som si našiel priateľov a kamarátky, kde som sa oženil, kde pracujem, kde chodím po uliciach...Rád sa identifikujem so štátom, v ktorom som prežil štyridsaťpäť rokov života, ale nemal som rád režim, v ktorom som žil, myslel som si, že v ňom budem žiť do konca života a som rád, že to tak nie je. Žijem v krajine a v štáte, kde žijú moje deti, vnuci a vnučky, chcem, aby žili v dobrej spoločnosti, v dobrej krajine a dobrom štáte a pokiaľ sa dá, skúšam k tomu aspoň trochu prispieť...“. Nuž hej, kto by to všetko nechcel rád.
Aj ja by som to chcel. Napriek tomu žijem už takmer dvadsať rokov v Čechách a aj dnes som medzi mailami našiel jeden z adresy pravo@centrum.sk: „ty kokot zidovsky, skap do rana!“ To som sa práve vrátil z Letov u Písku, kde sa konalo piétne zhromaždenie na mieste bývalého koncentračného tábora pre Romov a Sintov. Zriadili a spravovali ho české protektorátne úrady v časoch nemeckého národného socializmu. Áno, stretol som aj tam zopár ľudí, ktorí chcú, aby ich deti a deti ich detí žili v dobrej spoločnosti, v dobrej krajine , v dobrom štáte a ktorí sa pokúšajú k tomu trochu prispieť.