je, pre principiálnu ideologickú odlišnosť, spor bez konca. Bez konca však je kvôli tomu, že o vecné problémy ide až v druhom rade. V prvom ide o vieru (ideológie sú ako náboženstvá), moc, peniaze a prestíž.
Na oboch stranách ide teda hlavne o osobné a skupinové záujmy. Dokonca aj tradičné odlišnosti sa pomaly strácajú. Hlavné slovo majú agentúry, ktoré boli poverené vedením kampaní. A atak na verejnú mienku, čiže voličov.
Zakotvenosť do politických ideológií nachádza uplatnenie predovšetkým v medializovanej politickej propagande. Jej podobu diktujú pravidlá marketingu. Jedni skloňujú sociálny štát, druhí jednotlivca, jedni slobodný trh, druhí solidaritu atakďalej.
V intelektuálnych diskusiách medzitým srší oheň a síra. Politici si najvýrečnejších diskutérov priberajú do poradcovských tímov. Píšu im prejavy, pripravujú podklady, chodia do televízie... Najúspešnejší akademici pomaly splývajú so sférou politiky.
Trochu to pripomína medzináboženský dialóg (áno, každá viera má právo na existenciu, ale tá naša je pravdivá, pretože je od Boha, Friedmana, Hayeka...). Keď niekto tvrdí, že pravda je v obcovaní rôznych právd medzi sebou, je čudák.
Iste, existuje aj spoločný nepriateľ (napríklad korupcia) a morálka. Jedno aj druhé sa však dômyselne kamufluje, banalizuje infláciou slov, vzájomne prekrýva hektickým tempom udalostí, tlačených do verejného priestoru.
Čo s tým? „Tí najlepší by mali ísť dopredu“ hovorí dalajláma (Meditácie pre každý deň). Áno, ale určite sa tam nedostanú demokratickou nomináciou (väčšina sa so železnou pravidelnosťou mýli), ale hlavou (slovom, textom, činom) proti múru.
Alfou a omegou riešení väčšiny spoločenských problémov sú elity („tí najlepší“), niektoré menšiny (pretože väčšina nevyniká ani inteligenciou ani tvorivosťou) a strach (o vlastníctvo, bezpečnosť, slobodu), ktorý mobilizuje.
Spor liberalizmu a konzervativizmu je fakt bez konca. Jeho zmysel spočíva v cizelovaní názorov, postojov, charakterov. Treba dúfať, že takáto cizelácia produkuje skutočné elity a v krízových okamihoch mobilizuje aj väčšinu.
Otázka znie: Ktorí sú tí najlepší z konzervatívcov, liberálov a inovercov? Thomas Kuhn by povedal, že tí ktorým zatlieskalo relevantné publikum. A sme zase u viery, moci, peňazí a prestíži – u každého samostatne, alebo v rôznych kombináciách.
A napokon: viera, moc, peniaze a prestíž v spojení s konkrétnou autoritou dodávajú spoločnosti, spoločenstvám, inštitúciám, ľuďom.. pozitívnu, alebo negatívnu energiu.
Fakt nie je jedno komu ľudia veria, ak niekomu veria.
P.S.
Je jasné, že spor, o ktorom píšem, sa týka politických ideológií všeobecne. Mám tiež pocit, že ide o tému, ktorá fakticky málokoho naozaj zaujíma. Bude to asi tým, že ide o „našu (moju) vec“, t.j. vec o ktorej síce radi hovoríme, ale neradi ju strácame.
Na oboch stranách ide teda hlavne o osobné a skupinové záujmy. Dokonca aj tradičné odlišnosti sa pomaly strácajú. Hlavné slovo majú agentúry, ktoré boli poverené vedením kampaní. A atak na verejnú mienku, čiže voličov.
Zakotvenosť do politických ideológií nachádza uplatnenie predovšetkým v medializovanej politickej propagande. Jej podobu diktujú pravidlá marketingu. Jedni skloňujú sociálny štát, druhí jednotlivca, jedni slobodný trh, druhí solidaritu atakďalej.
V intelektuálnych diskusiách medzitým srší oheň a síra. Politici si najvýrečnejších diskutérov priberajú do poradcovských tímov. Píšu im prejavy, pripravujú podklady, chodia do televízie... Najúspešnejší akademici pomaly splývajú so sférou politiky.
Trochu to pripomína medzináboženský dialóg (áno, každá viera má právo na existenciu, ale tá naša je pravdivá, pretože je od Boha, Friedmana, Hayeka...). Keď niekto tvrdí, že pravda je v obcovaní rôznych právd medzi sebou, je čudák.
Iste, existuje aj spoločný nepriateľ (napríklad korupcia) a morálka. Jedno aj druhé sa však dômyselne kamufluje, banalizuje infláciou slov, vzájomne prekrýva hektickým tempom udalostí, tlačených do verejného priestoru.
Čo s tým? „Tí najlepší by mali ísť dopredu“ hovorí dalajláma (Meditácie pre každý deň). Áno, ale určite sa tam nedostanú demokratickou nomináciou (väčšina sa so železnou pravidelnosťou mýli), ale hlavou (slovom, textom, činom) proti múru.
Alfou a omegou riešení väčšiny spoločenských problémov sú elity („tí najlepší“), niektoré menšiny (pretože väčšina nevyniká ani inteligenciou ani tvorivosťou) a strach (o vlastníctvo, bezpečnosť, slobodu), ktorý mobilizuje.
Spor liberalizmu a konzervativizmu je fakt bez konca. Jeho zmysel spočíva v cizelovaní názorov, postojov, charakterov. Treba dúfať, že takáto cizelácia produkuje skutočné elity a v krízových okamihoch mobilizuje aj väčšinu.
Otázka znie: Ktorí sú tí najlepší z konzervatívcov, liberálov a inovercov? Thomas Kuhn by povedal, že tí ktorým zatlieskalo relevantné publikum. A sme zase u viery, moci, peňazí a prestíži – u každého samostatne, alebo v rôznych kombináciách.
A napokon: viera, moc, peniaze a prestíž v spojení s konkrétnou autoritou dodávajú spoločnosti, spoločenstvám, inštitúciám, ľuďom.. pozitívnu, alebo negatívnu energiu.
Fakt nie je jedno komu ľudia veria, ak niekomu veria.
P.S.
Je jasné, že spor, o ktorom píšem, sa týka politických ideológií všeobecne. Mám tiež pocit, že ide o tému, ktorá fakticky málokoho naozaj zaujíma. Bude to asi tým, že ide o „našu (moju) vec“, t.j. vec o ktorej síce radi hovoríme, ale neradi ju strácame.