Bolo to za vojnovej Slovenskej republiky, keď nás ako Židov jednoducho škrtli zo zoznamu občanov a následne deportovali do koncetrákov.
Podstatná časť z nás bola týmto legislatívnym aktom fakticky odsúdená na smrť v plynových komorách koncentračných táborov, na otrockých prácach, počas vražedných pokusov nacistických doktorov, počas útekov a na pochodoch smrti. Tí, ktorí mali čas, prostriedky a predvídavosť, sa zachraňovali útekom do emigrácie.
Druhýkrát som prišiel o občianstvo, keď sa rozpadala Česká a Slovenská federatívna republika. To som žil a pracoval v Prahe a zákon ma nútil vzdať sa slovenského občianstva. Vzdal som sa teda, i keď len dočasne. Dočasne preto, že zákon bol zmenený tak, že umožňoval dvojité občianstvo. Vďaka tomu som mohol chodiť na Slovensko ako Slovák, zúčastňovať sa volieb, byť predsedom Správnej rady Nadácie Milana Šimečku a dokonca prijať funkciu čestného predsedu Občianskej konzervatívnej strany.
Ficova vláda prijala za uplynulé funkčné obdobie, v rámci „hry s maďarskou kartou“ , novelu zákona o zákaze dvojitého občianstva. Slovák, ktorý chce byť súčasne aj občanom Českej republiky, má smolu. Nemôže, a to dokonca pod sankciou. MUSÍ sa slovenského občianstva vzdať. Tiso, Mečiar, Fico – to je trojica mužov, ktorí symbolizujú kontinuitu našej štátnej príslušnosti. Nuž dobre, môj syn už bude iba Čech. Čo na tom, že hovorí a píše po slovensky. Čo na tom, že sa cíti byť aj Slovákom?
Jasne, línia Tiso – Mečiar – Fico je značné zjednodušenie. Nebyť Hitlera a jeho ochotných prisluhovačov, nebolo by Tisa a jeho ochotných prisluhovačov. Mečiar potreboval Klausa a domácich nacionalistov, Fico Orbána a jeho zákon o dvojitom občianstve pre Maďarov, nech žijú kdekoľvek. A nevinné obete takýchto manévrov sa väčšinou začínajú rátať, až keď je neskoro. Moja generácia a generácia našich rodičov však vie dobre, že medzi smrteľných zásahom a púhym škrabancom na duši je často iba vzdialenosť vlásku.
Viem, že aj Ficova novela môže byť pozajtra zmenená. Podstatné je však čosi iné: žijeme v časoch, keď takéto rozhodnutia závisia na momentálnej konštelácii moci. Mám fakt zvláštny pocit – demokracia, hmotný štandard, aký tu nikdy nebol, sloboda kadečoho, a súčasne atmosféra nabitá negatívnymi emóciami až k prasknutiu.
Druhýkrát som prišiel o občianstvo, keď sa rozpadala Česká a Slovenská federatívna republika. To som žil a pracoval v Prahe a zákon ma nútil vzdať sa slovenského občianstva. Vzdal som sa teda, i keď len dočasne. Dočasne preto, že zákon bol zmenený tak, že umožňoval dvojité občianstvo. Vďaka tomu som mohol chodiť na Slovensko ako Slovák, zúčastňovať sa volieb, byť predsedom Správnej rady Nadácie Milana Šimečku a dokonca prijať funkciu čestného predsedu Občianskej konzervatívnej strany.
Ficova vláda prijala za uplynulé funkčné obdobie, v rámci „hry s maďarskou kartou“ , novelu zákona o zákaze dvojitého občianstva. Slovák, ktorý chce byť súčasne aj občanom Českej republiky, má smolu. Nemôže, a to dokonca pod sankciou. MUSÍ sa slovenského občianstva vzdať. Tiso, Mečiar, Fico – to je trojica mužov, ktorí symbolizujú kontinuitu našej štátnej príslušnosti. Nuž dobre, môj syn už bude iba Čech. Čo na tom, že hovorí a píše po slovensky. Čo na tom, že sa cíti byť aj Slovákom?
Jasne, línia Tiso – Mečiar – Fico je značné zjednodušenie. Nebyť Hitlera a jeho ochotných prisluhovačov, nebolo by Tisa a jeho ochotných prisluhovačov. Mečiar potreboval Klausa a domácich nacionalistov, Fico Orbána a jeho zákon o dvojitom občianstve pre Maďarov, nech žijú kdekoľvek. A nevinné obete takýchto manévrov sa väčšinou začínajú rátať, až keď je neskoro. Moja generácia a generácia našich rodičov však vie dobre, že medzi smrteľných zásahom a púhym škrabancom na duši je často iba vzdialenosť vlásku.
Viem, že aj Ficova novela môže byť pozajtra zmenená. Podstatné je však čosi iné: žijeme v časoch, keď takéto rozhodnutia závisia na momentálnej konštelácii moci. Mám fakt zvláštny pocit – demokracia, hmotný štandard, aký tu nikdy nebol, sloboda kadečoho, a súčasne atmosféra nabitá negatívnymi emóciami až k prasknutiu.