Pokiaľ ma pamäť neklame, tak:
1) Novembrové námestia v roku 1989 sa niesli v znamení spoločného štátu.
2) Prvé slobodné voľby v lete 1990 vyhrali politické strany, ktoré nemali v programe rozpad spoločného štátu.
3) Prvé separatistické tóny vniesli do spoločnosti obskurné nacionalistické zoskupenia a politici (Vitkovský, Pánis, Móric a ďalší)
4) Téma integrity spoločného štátu sa stala po roku 1990 témou pre politikov, ktorí sa potrebovali vymedziť proti Verejnosti proti násiliu (VPN).
5) Diskusia o budúcnosti štátu sa stala súčasťou politickej kampane v rokoch 1990 až 1992 a boli pritom využité (zneužité) témy názvu štátu, charakteru ekonomickej reformy, ústav, kompetencií, lustrácií... ale aj celkom osobné ataky proti konkrétnym predstaviteľom Verejnosti proti násiliu.
6) Výdatne pri tom sekundovali médiá, ktoré ešte stále „obsluhovali“ ľudia komunistického režimu.
7) Proces dezintegrácie ČSFR dostal fatálny smer po voľbách v roku 1992, keď došlo k radikálnej zmene politickej scény na Slovensku (štiepenie Verejnosti proti násiliu, vznik Hnutia za demokratické Slovensko, k moci sa dostal Vladimír Mečiar).
8) Zásadným spôsobom k rozpadu ČSFR prispela neschopnosť politických elít dohodnúť sa na formálnych aspektoch štátoprávneho usporiadania (napríklad preambuly federálnej ústavy a spôsob jej signovania).
9) Národniarska zástava sa stalo zbraňou v rukách druhej vlny politických elít, t.j. politikov, ktorí s novembrom 1989 nemali takmer nič spoločné.
10) Vôľa ľudu nebola vyslyšaná, nekonalo sa referendum.
Nemá zmysel špekulovať s odstupom mnohých rokov, čo by bolo, keby. Rovnako nemá cenu nad dnešnou realitou mávať teóriami, historickými príkladmi a konkrétnymi omylmi vtedajších elít na oboch stranách barikády. Niektoré víťazstvá sa však môžu značnej časti svojich účastníkov javiť ako prehry a naopak. Patrím k tým, ktorí rozpad ČSFR považujú za prehru.
P.S.
Pôvodne som text spisoval ako momentálnu reflexiu pri pohári červeného vína a cigarete na záhrade. Preposlal som ho na prečítanie Petrovi Zajacovi. Tu je jeho odpoveď:
Zabudol si prinajmensom na tri veci:
1. Na asymetriu medzi slovenskymi a ceskymi politickymi elitami, co sa tyka nahladu na to, co to je "spolocny stat".
2. Na to, ze ludia na Slovensku sice nechceli rozdelenie statu, ale "iny vztah", pricom nevedeli pomenovat, co je to iny vztah v praxi, a podliehali v tejto veci akymkolvek manipulaciam a ludia v Cechach sice tiez nechceli rozdelenie, ale kedze si po druhej svetovej vojhne na svoj sposob vyriesili problem s Nemcami, ktory ich silne motivoval pri vzniku Ceskoslovenska (vacsinou proti Nemcom mohli stat len spolu so Slovakmi, preto vznikla idea jednotneho ceskoslovenbskeho naroda), nemali dostatocne silnu volu pracovat na uchovani spolocneho statu. Nebola to teda len vec druheho sledu politickych elit, ale aj ludi, bez nich by to neslo.
3. Tvoj chronicky problem je, ze vsetko redukujes na VPN (ako-tak to este slo do juna 1990, ale do rozdelenia v roku 1992 to jednoducho nejde, tam nehrala VPN (ODU) klucovu, ale len vedlajsiu rolu. Na to si davaj pozor, upozornil som ta na to uz pri nasom bratislavskom rozhovore o dokumente k rozdeleniu Ceskoslovenska. Vsetko personifikujes cez VPN (cize často najma cez seba). To nebol na Slovensku len problem VPN, ale aj DS, KDH, KSS, a neskor po volbach najma HZDS (a samozrejme aj v Cechach problem ODS, ODA, OH a socdemakov).
Cau
Peter
P.P.S po týždni:
No dobre, ale načo tá nostalgia? Je treba za Československom smútiť? Vynechám „drobnosti“, ako že sme prišli o uplacírovanú značku, kus vlasti, podaktorí aj o kus identity, kus ekonomickej a politickej sily, zdieľanú históriu, kopec fungujúcich neformálnych vzťahov a podobne. Podstatné je, že sme preukázali neschopnosť žiť pospolu. To už fakt existencia národa predpokladá národný štát? To snáď nie. Neviem si totiž predstaviť „lepšiu“ diaľnicu do pekiel konfliktov o „našu národnú vec“. No a osobne ma frustuje aj pohľad na „otcov zakladateľov“.
2) Prvé slobodné voľby v lete 1990 vyhrali politické strany, ktoré nemali v programe rozpad spoločného štátu.
3) Prvé separatistické tóny vniesli do spoločnosti obskurné nacionalistické zoskupenia a politici (Vitkovský, Pánis, Móric a ďalší)
4) Téma integrity spoločného štátu sa stala po roku 1990 témou pre politikov, ktorí sa potrebovali vymedziť proti Verejnosti proti násiliu (VPN).
5) Diskusia o budúcnosti štátu sa stala súčasťou politickej kampane v rokoch 1990 až 1992 a boli pritom využité (zneužité) témy názvu štátu, charakteru ekonomickej reformy, ústav, kompetencií, lustrácií... ale aj celkom osobné ataky proti konkrétnym predstaviteľom Verejnosti proti násiliu.
6) Výdatne pri tom sekundovali médiá, ktoré ešte stále „obsluhovali“ ľudia komunistického režimu.
7) Proces dezintegrácie ČSFR dostal fatálny smer po voľbách v roku 1992, keď došlo k radikálnej zmene politickej scény na Slovensku (štiepenie Verejnosti proti násiliu, vznik Hnutia za demokratické Slovensko, k moci sa dostal Vladimír Mečiar).
8) Zásadným spôsobom k rozpadu ČSFR prispela neschopnosť politických elít dohodnúť sa na formálnych aspektoch štátoprávneho usporiadania (napríklad preambuly federálnej ústavy a spôsob jej signovania).
9) Národniarska zástava sa stalo zbraňou v rukách druhej vlny politických elít, t.j. politikov, ktorí s novembrom 1989 nemali takmer nič spoločné.
10) Vôľa ľudu nebola vyslyšaná, nekonalo sa referendum.
Nemá zmysel špekulovať s odstupom mnohých rokov, čo by bolo, keby. Rovnako nemá cenu nad dnešnou realitou mávať teóriami, historickými príkladmi a konkrétnymi omylmi vtedajších elít na oboch stranách barikády. Niektoré víťazstvá sa však môžu značnej časti svojich účastníkov javiť ako prehry a naopak. Patrím k tým, ktorí rozpad ČSFR považujú za prehru.
P.S.
Pôvodne som text spisoval ako momentálnu reflexiu pri pohári červeného vína a cigarete na záhrade. Preposlal som ho na prečítanie Petrovi Zajacovi. Tu je jeho odpoveď:
Zabudol si prinajmensom na tri veci:
1. Na asymetriu medzi slovenskymi a ceskymi politickymi elitami, co sa tyka nahladu na to, co to je "spolocny stat".
2. Na to, ze ludia na Slovensku sice nechceli rozdelenie statu, ale "iny vztah", pricom nevedeli pomenovat, co je to iny vztah v praxi, a podliehali v tejto veci akymkolvek manipulaciam a ludia v Cechach sice tiez nechceli rozdelenie, ale kedze si po druhej svetovej vojhne na svoj sposob vyriesili problem s Nemcami, ktory ich silne motivoval pri vzniku Ceskoslovenska (vacsinou proti Nemcom mohli stat len spolu so Slovakmi, preto vznikla idea jednotneho ceskoslovenbskeho naroda), nemali dostatocne silnu volu pracovat na uchovani spolocneho statu. Nebola to teda len vec druheho sledu politickych elit, ale aj ludi, bez nich by to neslo.
3. Tvoj chronicky problem je, ze vsetko redukujes na VPN (ako-tak to este slo do juna 1990, ale do rozdelenia v roku 1992 to jednoducho nejde, tam nehrala VPN (ODU) klucovu, ale len vedlajsiu rolu. Na to si davaj pozor, upozornil som ta na to uz pri nasom bratislavskom rozhovore o dokumente k rozdeleniu Ceskoslovenska. Vsetko personifikujes cez VPN (cize často najma cez seba). To nebol na Slovensku len problem VPN, ale aj DS, KDH, KSS, a neskor po volbach najma HZDS (a samozrejme aj v Cechach problem ODS, ODA, OH a socdemakov).
Cau
Peter
P.P.S po týždni:
No dobre, ale načo tá nostalgia? Je treba za Československom smútiť? Vynechám „drobnosti“, ako že sme prišli o uplacírovanú značku, kus vlasti, podaktorí aj o kus identity, kus ekonomickej a politickej sily, zdieľanú históriu, kopec fungujúcich neformálnych vzťahov a podobne. Podstatné je, že sme preukázali neschopnosť žiť pospolu. To už fakt existencia národa predpokladá národný štát? To snáď nie. Neviem si totiž predstaviť „lepšiu“ diaľnicu do pekiel konfliktov o „našu národnú vec“. No a osobne ma frustuje aj pohľad na „otcov zakladateľov“.