Prežil som detstvo na rozhraní židovského a cigánskeho geta v bratislavskom podhradí. Kráľom tam bol Kajto. On sa už snáď narodil svalnatý, silný, inteligentný – taký prirodzený talent na boj a filozofiu.
Mal môj rešpekt. Pamätám sa napríklad, že som sa ako malý chlapec vybral na angličtinu. Stretol som pred domom Kajta a on sa ma opýtal: „Kam ideš?“ „Na anglinu,“ odpovedal som popravde. „A ako?“ opýtal sa Kajto. „Električkou,“ odpovedal som. „A máš peniaze?“ „Hej,“ odpovedal som. „Koľko?“ Prezradil som, že tri koruny. „Daj ich sem,“ prikázal. Dal som mu ich bez slova a bez hnevu. Bol predsa kráľ podhradia.
Prešlo veľa rokov a jednej noci som sa vracal odkiaľsi s bratom Egonom. Stretli sme Kajta a chvíľu sme len tak kecali na ulici. Povedal vtedy: „Pamätajte, chalani. To, čomu sa hovorí riešenie cigánskeho problému, je likvidácia cigánov.“ To mohol byť začiatok osemdesiatych rokov. Tesne po novembri 1989, bol som vtedy politikom Verejnosti proti násiliu, sme mali akési rokovanie v Carltone. Zrazu do kaviarne nakráčal Kajto. Zakričal som: „Ahoj, Kajto! Ako sa máš?“. „Teraz dobre, keď bola tá amnestia,“ odpovedal.
Potom sme sa nevideli viac ako desaťročie. To už žijem v Prahe a mám medzi, teraz už Rómami, nových a iných kamarátov. Jeden z nich, skvelý chlap, žil (a žije) dlhé roky s gádžovkou. Pri jednej z našich mnohých diskusií odtušila: „Rómsky problém? Rozpad tradičnej rodiny, tradičných hodnôt, tradičného spôsobu života... - vykorenenosť“. A mávla rezignovane rukou.
Nedávno som sa dostal k materiálu, ktorý vznikol pre potreby vlády Českej republiky a pojednáva o „stratégii boja proti sociálnemu vylúčeniu“. Píše sa tam, okrem iného: „Analýzy života romských rodin a příběhů úspěšných Romů potvrzují, že romství je retardačním prvkem hlavně ve dvou směrech:
- brání vzdělávání
- svým systémem rodinné solidarity zpomaluje rozvoj osobní zodpovědnosti a motivace.“
S Kajtom som sa naposledy stretol pri jednej zo svojich ciest do Bratislavy. Bol vyziably, starý, unavený. Už ani neviem, o čom sme, ja a brat, s ním hovorili. Odfotil nás pri tom kamarát. Keď sa dnes na tú fotku pozerám, tuším sme aj my s Egonom vyziabli, starí a unavení. Že by riešenie problému v osobnej perspektíve?
Prešlo veľa rokov a jednej noci som sa vracal odkiaľsi s bratom Egonom. Stretli sme Kajta a chvíľu sme len tak kecali na ulici. Povedal vtedy: „Pamätajte, chalani. To, čomu sa hovorí riešenie cigánskeho problému, je likvidácia cigánov.“ To mohol byť začiatok osemdesiatych rokov. Tesne po novembri 1989, bol som vtedy politikom Verejnosti proti násiliu, sme mali akési rokovanie v Carltone. Zrazu do kaviarne nakráčal Kajto. Zakričal som: „Ahoj, Kajto! Ako sa máš?“. „Teraz dobre, keď bola tá amnestia,“ odpovedal.
Potom sme sa nevideli viac ako desaťročie. To už žijem v Prahe a mám medzi, teraz už Rómami, nových a iných kamarátov. Jeden z nich, skvelý chlap, žil (a žije) dlhé roky s gádžovkou. Pri jednej z našich mnohých diskusií odtušila: „Rómsky problém? Rozpad tradičnej rodiny, tradičných hodnôt, tradičného spôsobu života... - vykorenenosť“. A mávla rezignovane rukou.
Nedávno som sa dostal k materiálu, ktorý vznikol pre potreby vlády Českej republiky a pojednáva o „stratégii boja proti sociálnemu vylúčeniu“. Píše sa tam, okrem iného: „Analýzy života romských rodin a příběhů úspěšných Romů potvrzují, že romství je retardačním prvkem hlavně ve dvou směrech:
- brání vzdělávání
- svým systémem rodinné solidarity zpomaluje rozvoj osobní zodpovědnosti a motivace.“
S Kajtom som sa naposledy stretol pri jednej zo svojich ciest do Bratislavy. Bol vyziably, starý, unavený. Už ani neviem, o čom sme, ja a brat, s ním hovorili. Odfotil nás pri tom kamarát. Keď sa dnes na tú fotku pozerám, tuším sme aj my s Egonom vyziabli, starí a unavení. Že by riešenie problému v osobnej perspektíve?